Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Vykradnuté duše

Kapitola 6

Jeho noha sa po členok ponorila do hlbokej mláky na ceste. Na to sa prebudil a mal pocit, že jeho precitnutie znamená iba akýsi prechod do ďalšieho sna. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval, že kto je, kde je a o čo tu, dočerta, ide. Pripadal si ako ten chlapík s krátkodobou pamäťou z filmu Memento, ktorý sa takto našiel utekať a začal premýšľať, či on je ten, ktorý naháňa alebo je unikajúcou obeťou.
Leo bežal nočnou krajinou ako štvaná zver. Síce navôkol nikoho nevidel, jeho telo reagovalo, akoby ho naháňal tucet záhrobných „kamarátov“ s potuchnutým dychom a dávno vykradnutou dušou. Jediné, čo vnímal, boli zvuky a dvíhajúci sa vietor, ktorý sa ponúkal opadaným listom a vťahoval ich do divokého tanca. Nočné okrajové ulice mesta spali hlbokým spánkom a každý dopad Leovej topánky sa niesol ozvenou. Spoza mračien vykukol prebudený mesiac a so záujmom vo svojej tvári svietil chlapcovi na cestu.
Čochvíľa Leo minul koniec mesta a križoval spiacu chladnú lúku, po ktorej sa začínala plaziť bezcitná hmla. Nadišlo mierne stúpanie a na vrchole sa skvel šumiaci malý les. „Prosím, už dosť, už nechcem viac!“ želal si, aby ho telo poslúchalo a prestalo utekať. Srdce mu udieralo ako vyplašený rímsky strážca, ktorý v diaľke zbadajúc pluk nepriateľa udiera na poplach.

Les bol miestom, ktoré prebehol takmer v bezvedomí. Maximálny strach napokon prerástol do psychickej rezignácie, v ktorej svoj osud zveril tomu, čo ho celý čas unášalo. Márne by mu boli pokusy vzoprieť sa.
Dotyky prstov lesnej tmy vytiahli na jeho pokožku zimomriavky. Nebyť mesiaca, nevidel by tam absolútne nič. Občas mu nohy zachytila akási neľudská sila. Akoby sa ten vietor sústredil do tvaru ľudských rúk a schválne ho potkýnal. Vždy však po páde vstal a rýchlo utekal ďalej. Bolesť zo škrabnutia konármi či z rôznych odrenín boli len nepatrným nepovšimnutým bliknutím oproti tomu, aké vypätie znášala jeho psychika. Nechápal už ničomu – vlastne sa o to ani nepokúšal. Nakoniec po vybehnutí z lesa nadišiel cieľ. Cieľ, v ktorom už mnohí dobehli navždy. Cieľ, ktorý čaká na každého z nás. Cintorín. Starý, maličký a zabudnutý.

Stál nehybne, len jeho srdce mu pulzovalo celým telom. Vietor tam hore zvýšil svoju intenzitu. Ako splašený vták v klietke narážalo vetrisko do stromov, zhadzovalo listy, vírilo trávu a sem-tam sa prehnalo aj Leovou schúlenou dušou. Miestami musel privrieť oči, pretože mal pocit, že tie výdychy a nádychy vetra mu ich chcú vyškrabať. Mesiac v plnej kráse a žiare vykukol spoza zatiahnutej oblohy, priam sa cez ňu predral. Chcel vidieť Leovu plavbu nočnou búrlivou hladinou temnoty.

V tom Leo zbadal malé svetlo na jednom z hrobov starého cintorína. Nemal sa čoho chytiť, netušil, čo ďalej, preto sa rozhodol podísť k nemu. Späť cez ten ukrutný les sa vybrať nemienil. Vietor ho síce tlačil naspäť k mestu, on sa však vzoprel a ako vytrvalí nezlomní horolezci postupoval aj on. Keď sa zachytil prvého už časom dávno ohlodaného náhrobku, pocítil prvýkrát istotu. Medzi lesom a cintorínom totiž ležala menšia lúka a oproti silnejúcemu vetru nenachádzal žiadnu hmotnú oporu okrem zemi pod nohami.
Malé svetlo zo sviečky horelo vďaka sklenému krytu, do ktorého ho niekto vložil. Hrob mal už takmer na dosah. Vietor mu však bičoval tvár, cez šaty ho obchytkával mrazivými bezcitnými rukami a neraz sa zdalo, že je to boj Golema s malým človekom. Pár metrov od hrobu, na ktorom horelo jediné svetlo v okolí, zbadal tmavú siluetu človeka. Od preľaknutia sa takmer zabudol pridŕžať náhrobného kameňa a vietor ho už-už chcel odvliecť späť do tmavého lesa. Akýsi zahalený človek neďaleko horiacej sviečky sa neochvejne držal sochy veľkého anjela. Zdalo sa, že na nej lipne ako na niekom živom, kto tam skamenel. Leo pozbieral všetku svoju silu a priblížil sa k neznámemu. Vetrisko ale mimoriadne silnelo, akoby nechcelo, aby sa tí dvaja stretli. Hlava malej sochy nalepenej nad jedným z náhrobným kameňov sa pod náporom vetra odlomila a preletela tesne okolo Leovej hlavy. Keď ju minula, roztrieštila sa na vzdialenom hrobe. Neznámy človek zaregistroval Leovu prítomnosť a zdvihol hlavu. Bola to Ester.
Leo spravil posledný krok a dostal sa k nej. Objatím ju obkolesil a pritisol oboch k soche anjela. Takto odolávali ešte pár sekúnd, ale už po ich prvom spoločnom dotyku začal vietor strácať na svojej sile a odchádzal. Príroda navôkol sa postupne upokojila a utíchla. Nebesá zahrmeli, aby zvestovali príchod búrky.
„Takmer som umrela od strachu! Znova netuším, ako som sa sem dostala. Ale čo tu znova robíš aj ty? Sleduješ ma?“ spustila Ester lapajúc dych, pričom jej hruď sa dvíhala a klesala akoby práve vyhrala maratón.
„Nie, nesledujem ťa. Pozri, ja tiež netuším, čo sa tu deje, kto alebo čo nás sem vťahuje. Viem len, že toto nie sú sny, ako som si spočiatku namýšľal,“ odpovedal jej a pohľad uprel na hrob, na ktorom stále horela chránená sviečka. Pod ním totiž, ako ukazoval nápis na náhrobnom kameni, ležalo Alfrédovo telo. Presne toho Alfréda, ktorého sa snažil prednedávnom vyhľadať a zistiť viac o známej-neznámej, ktorá ho v noci navštevuje.
„Tu leží pán, ktorý by nám možno vedel povedať viac. Hovorí ti niečo jeho meno?“ opýtal sa jej, ale Ester po chvíli len pokrútila hlavou. Nepoznala ho.
Mesiac zašiel za oblaky a prvé kvapky ich vystríhali pred blízkosťou búrky. Opäť sa začal dvíhať vietor a s ním asi aj vykradnuté duše z okolitých hrobov. Viac si Leo a Ester povedať nestihli. Chytil ju za ruku a utekali cez les smerom k mestu! Utekali rovno do náručia zapáchajúcej hmly a nenávisti vetra. Tam, v hlbokej tme, sa ruka Ester, napriek jej odolávaniu, vytratila z ruky Leovej.