Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Nočná návšteva

Kapitola 1

Majestátne sa vypínal nad všetkým živým i neživým. Veľký, jasný a vzdialený. Garde mu robilo nespočetné množstvo hviezd a tma. Tá tajomná a nádherná tma. Noc bola teplá a mesiac visel na oblohe tak krásne, akoby ho tam namaľoval sám Boh. Leo bol jedinou bytosťou, ktorá kráčala nočnou ulicou mesta. Čas sa prelamoval z druhej na tretiu hodinu, ostávala ešte slabá štvrťhodinka. Zabočil do poslednej uličky a popri parku sledujúc majestátny mesiac sa blížil k svojej ubytovni. S kamarátmi ju nazývali Márnica. Vraj kedysi za vojny to bola nemocnica a jedna miestnosť skutočne slúžila ako dočasný odpočinok zosnulých.
Niekoľko párov tichých očí ho pozorovalo spoza okolitých kríkov, nehybne pôsobili ako súčasť onej tmy. Nezbadal ich. Zväčša to boli len mačky. Premýšľal nad ľuďmi, ktorých v ten večer postretal. Ľudský charakter ho nikdy neprestal udivovať.
Pár metrov pred ubytovňou začul šuchot z parku. Prerušil myšlienky a sňal pohľad z okrúhlej mesačnej gule, aby ho zamieril na tmou zahalený park. Nič tam však nezbadal. Otvoril malú bránku a vstúpil dnu. Vždy, keď ju otváral i zatváral, vydala vŕzgajúci zvuk. Znelo to ako z gýčových hororov s desivým podfarbením. Prechádzajúc trávnikom popred starú ošarpanú budovu už pomýšľal na sprchu a spánok. Únava mu podlamovala telo i dušu. Vracal sa práve z diskotéky, záblesky z ktorej sa mu neustále zjavovali pred očami ako desiatky svetlíc na nočnej silvestrovskej oblohe.
Obišiel budovu a schádzajúc dolu schodmi do najspodnejších častí budovy si vybral mobil a kľúče. Posvietil na správny kľúč a odomkol. Keď dvere zatváral, doľahol k nemu jemný vrzgot bráničky. Zarazený zostal stáť, pozorujúc či niekto vstúpil dnu alebo to bolo len zdanie. Mal niečo vypité a bol unavený, vtedy už zväčša nezvykol rozoznávať, čo počul v sebe a čo v skutočnosti. Keď však ani po pár sekundách nikto nechodil, pustil dvere a zapálil svetlo na chodbe.
Potreboval sprchu. Túžil po nej viac ako po nej túži špinavý roľník po vyčerpávajúcej práci na poli. Vošiel do svojej izby, vyzliekol sa, vzal uterák a tešil sa na horúce kvapky. Svetlo nad ním začalo odrazu štrajkovať a trasľavo blikať. Zmraštil obočie a vtom načisto zhaslo. Skúšal ho zapáliť, vošiel na chodbu, no ani tam nesvietilo. Pravdepodobne vypadla elektrina, myslel si. Túžba po teplej uvoľňujúcej sprche bola však väčšia, neodkladná. Vzal sviečku a pobral sa do sprchy.
Noc a ticho sú úplne iným svetom. Všetko sa ukryje pod čierny plášť a spí. Sny a nadprirodzené javy ožívajú, ožíva svet mŕtvych a stratených. Bezdomovci usínajú na lavičkách v parku a mesiac na oblohe pohládza svojou príťažlivosťou celý náš svet. A možno aj duše tých, čo už sú za vodou života.
Čakajúc pri tlejúcej sviečke na príval teplej vody započul vchodové dvere. Pomaly, s klasickým vrzgotom, sa otvorili a potom zatvorili. Hovoril si, že je to určite jeho spolubývajúci, ktorý sa zdržal v meste. Zo sprchy preto vyšiel von so sviečkou v ruke. Nikoho však nepočul, ani nevidel. Všade dýchalo iba nemé nočné ticho. Navyše hukot z jeho hlavy mu narúšal možnosť naplno si vychutnať čaro toho ticha. Niečo zašuchotalo v tmavej kuchyni. Zamieril tam so sviečkou, opatrne, takmer po špičkách. Skoro zabudol dýchať.
„Je tu niekto?“ zašepkal vchádzajúc dnu.
Neozval sa nikto. Keď však rozhliadajúc sa po temných obrysoch zatmenej kuchyne zočil tieň podobajúci sa na človeka, strhlo ho. Prešli ním zimomriavky, cítil ich až na ospalej duši. V tú noc bola kuchyňa poriadne chladná. Tep sa mu zrýchlil a ruka chcela reflexne zapáliť svetlo. Modlil sa, nech mu sviečka nezhasne. Mohol to byť niektorý z tých antisociálov z parku. A možno zlodej, ktorý odstavil aj elektrinu.
„Kto si?“ vyzval tmavú siluetu, tá sa však ani nepohla, ani mu neodpovedala.
„Tak kto si?“ spýtal sa po pár sekundách zasa, no odozvou mu bolo znova len nepozvané mlčanie.
Podišiel pomaly bližšie, svietil si len žiarou sviečky ako ľudia v stredoveku. Keď zastal meter pred tým človekom, zistil, že je to dievča. Mlčala so zvesenou hlavou, ktorá bola ukrytá za kučeravými vlasmi. Uvedomil si, že tam stojí nahá. Netušil, odkiaľ sa to dievča vzalo. Na ubytovni opačné pohlavie ubytované nebolo.
„Hľadáš tu niekoho?“ jemne jej poodkryl tvár. Bola božská ako Mahuliena z rozprávky. Pomaly zdvihla bradu i viečka. Jej oči v tom svetle sviečky odrážali niečo podmanivé, nepreniknuteľné. Leo sa cítil ako vtedy, keď mal pätnásť a prvýkrát uvidel svoju novú susedku. Okamžite by bol schopný poddať sa jej a slúžiť jej ako oddaný pes, za každý jej dotyk by obetoval čokoľvek a za každý jej bozk by sa nechal trebárs aj zbičovať.
„Nepýtaj sa. Nerozmýšľaj. Len konaj,“ vyslovila zvodným hlasom, ktorý mu prenikol hlboko do duše a otvoril v nej komnaty dlho zapadané prachom. Ničomu nerozumel.
„Miluj sa so mnou!“ opäť k nemu pozdvihla svoje tajomné oči a vrazila mu pohľad hlboko dovnútra. V záblesku slabého svetla sa zaleskli jej náušnice. Boli také nezvyčajné, také nevšedné.
Konal, nerozmýšľal – čosi v ňom samom konalo zaňho. Vzal ju za ruku a doviedol do sprchy, ktorá už bola príjemne vyhriata. Sviečku položil na zem. Otočila sa k stene, našpúlila krásne krivky zadných partií a vyzývavo sa mu obtrela o koreň vášne. Leo do nej pomaly a zároveň nedočkavo vnikol. Vzrušene vzdychla a neprestávala ani po dlhých minútach nenásytného oddávania sa jedného tela druhému. Nevedel, či sníva, či cestou z diskotéky nespadol a neupadol do kómy. Bol si však istý, že takéto milovanie ešte nezažil. Dvíhalo ho to do výšin až si myslel, že vstupuje do samotných nebies, že už ani nie je medzi živými. Čas sa zastavil, všetko prestalo existovať, ostalo len jediné – slasť z čarovného milovania s touto nádhernou devou. Opakovane sa dotkol vrcholu, ona však neprestávala. Jej nahé, okúzľujúce telo sa pohybovalo zmysluplne, nenásytne, pričom jeho nabíjalo novou energiou a nekonečnou túžbou.
Prebral sa nahý, až keď sviečka zasyčala a zhasla. Našiel sa, ako sedí v sprche a spí pri tečúcej teplej vode. Hľadal ju, no vtedy si uvedomil, že to bol pravdepodobne len sen. Neskutočný, tak vášnivý a živý sen.
Svetlo na chodbách už svietilo. Vrátil sa do izby a ľahol si spať. Žiarila mu pred očami, jasne a nezmazateľne, ako keď sa pozriete do ostrého slnka a zvrátite pohľad na zem, stále však vidíte žeravú guľu vtlačenú do vášho obrazu v očiach.
Ešte v ten deň navštívil vrchné poschodie starej budovy, kde bola knižnica. Hľadal tam niečo iné ako to, na čo natrafil. Zo zožltnutých stránok jednej zo starých kníh, ktorými listoval, vypadol akýsi ústrižok z novín. „Mladé dievča zavraždené za záhadných okolností“ hlásil článok spred niekoľkých desaťročí a na čiernobielom obrázku bola zachytená dievčina v pozadí známej budovy. Nádherné dievča s kučeravými vlasmi, nezvyčajnými náušnicami a tajuplným pohľadom.