Mám pocit, že ti chýbam

Nedávno ma na ulici zastavil jeden neznámy pán s ponukou na sobáš. Tvrdil, že ani on nepozná mňa, no na takéto spoznávacie opletačky sme obaja už pristarí a dokonca to už nie je ani moderné. Chvíľu som sa naňho dívala ako kozľa na hladného a zúrivého býka, no len čo som sa spamätala, brala som nohy na plecia. Ešte niekoľko dní som uvažovala nad príčinou a zmyslom tejto svadobnej aféry z ulice, a to nie preto, že by som nedokázala pochopiť kanadské žartíky, ale preto, že pán sa mi, napočudovanie, zdal dosť inteligentný a z jeho prejavu som cítila, že celú záležitosť myslí úplne vážne. Odvtedy sa osudnej uličke radšej vyhýbam, lebo na podobné zážitky mám v krvi málo adrenalínu.

Asi dva týždne po tom som sa dopočula, že milý ženáč z ulice to skúšal už na viac slečien. Každá radšej zutekala, ako by sa mala vydajom so starším pánom zapodievať. Taktiež sa o ňom šíria vravy, že je rozvedený a žije sám v susednom meste. Je nezamestnaný ekonóm a jeho tri dcéry sa práve nachádzajú v ďalekej Amerike. Po týchto povedačkách mi bolo nad slnko jasné, čo ho priviedlo k tomu, aby si hľadal nevestu v slepých uličkách. Bola to samota a pocit menejcennosti. Keď sa vcítim do jeho momentálnej situácie, uvedomujem si, že to, čo koná, koná správne.

Každý má právo na priateľstvo, lásku a pár nežných slov. Čím dlhšie sme sami, tým menej si vážime vlastnú osobnosť a nadobúdame pocit, že samotársky život nám stále viac a viac prospieva. Ja len dúfam, že tento usmievavý pán vie presne, čo chce a rád vytrvalo bojuje. Držím mu palce.

Tatiana Kovalčinová