Malý veľký kus zeme - Capri

Ústa mi zaliala opojná citrónová chuť najlepšej zmrzliny, akú som kedy jedla. Ešte aj vzduch tu vonia citrónmi. Z móla na mňa tento kúsok zeme uprostred Tyrhénskeho mora pôsobí neskutočne čarovne. Úzkymi uličkami, medzi malými pestrofarebnými domami tisnúcimi sa jeden vedľa druhého sa predierajú skupinky turistov a mopedy všetkých farieb a druhov.

V kaviarňach vysedávajú pri svojom esprese talianski krásavci, výrazne gestikulujúci predavači ponúkajú okoloidúcim svoj tovar a v prístave sa vyloďuje ďalší trajekt. Taliansky ostrov Capri, nazývaný aj rajská záhrada Neapolského zálivu, už dávno nie je pokojným a nenápadným. Odkedy ho objavili turisti a filmári, stal sa zo zabudnutého ostrova kdesi na juhu Talianska poklad cestovných kancelárií pulzujúci v rytme turistického ruchu. „Ciao , bella !“ naťahuje ku mne ruku žmurkajúci opálený mladík, aby mi pomohol prejsť cez vratký mostík na loď. „Prístav Marina Grande je bránou na Capri “, začína okružnú plavbu kapitán. „ Ostrov sa delí na dve časti , v minulosti existovala na prechod z vyššie položeného Anacapri do Capri jediná možnosť “, pokračuje , pričom ukazuje na úzku kľukatú cestičku vytesanú do skaly týčiacej sa vysoko nad morom. Vyplávame spoza najdlhšieho výbežku a tridsiatka našich fotoaparátov zaostrí na tri skaliská čnejúce z azúrovo modrej vody.

Sprievodca očividne nechce kaziť dokonalosť tejto prírodnej scenérie, a tak iba stručne poznamená „Faraglioni – symbol Capri.“ Posledná zastávka, z mikrofónu na kapitánskom mostíku sa ozýva „ Ak chcete navštíviť azúrovú jaskyňu - Grotta azzurra, musíte si najať tunajšieho sprievodcu, ktorý s vami pomocou lana preručkuje cez malý otvor až do vnútra jaskyne.“ Pri pohľade na množstvo japonských turistov trpezlivo čakajúcich v desiatkach člnov pred vchodom do jaskyne, sa uspokojím s azúrovou nádherou na pohľadnici. Posledné ciao a dvojčlenná posádka mizne spolu s ďalšou várkou turistov.

Nekonečný rad šumí azda všetkými jazykmi sveta. Konečne držím v ruke lístok a zubačkou slovenskej výroby smerujem do Anacapri. Odkedy som vystúpila, neodtrhla som sa od zábradlia vyhliadkovej terasy a výstupnej stanice lanovky zároveň. Teraz už rozumiem všetkým sprievodcom, bedekrom a katalógom, ktoré Capri spájajú so slovami ako čarokrásne, nádherné či neopakovateľné. Skalné kaskády posiate domami akosi prirodzene prechádzajú do mora, ktorého nekonečnosť rušia iba obrysy talianskej pevniny črtajúcej sa v diaľke. Nasýtená panoramatickými výhľadmi prechádzam do mesta. Kamenné uličky plné kaviarní, cukrární a obchodíkov ústia do niekoľkých neveľkých námestí, na ktorých sa s každým úderom zvonov na kostolnej veži zhromažďujú húfy turistov.

Pred kostolom, pri fontáne, v obchode, za kaviarenskými stolíkmi, všade sa živo diskutuje.

Rytmus života ostrovanov sa pomaly, nenútene prispôsobil a možno ešte stále prispôsobuje každodenným návštevníkom. Keď sa posledné večerné lúče slnka opierajú do Faraglionov a hlboko pod nimi sa odrazia od morskej hladiny, je pohľad na ne najúchvatnejší. Na Capri sa traduje, že na tomto ostrove svieti slnko 365 dní v roku. Nemusíte súhlasiť, no niečo na tom bude, veď desiatky Capričanov denne cestujú za prácou na pevninu, ale každý večer sa vracajú na svoj ostrov.

Katarína Kováčová

CESTOVATEL 09/2011

http://cestovatel.eu/zo-sveta/europa/114-taliansko/415-maly-veky-kus-zeme-capri