Malý raj s názvom Zóna bez peňazí

Tašky plné nepotrebných vecí, tváre plné úsmevu a navôkol rozkvitnutá jar. Dve matky s deťmi veselo vykračujú ulicou a vo vreckách či peňaženkách nemusia mať ani cent. Nie je to len voľná utopická predstava, ale skutočný obraz, ktorý ma nedávno vyprevádzal z Ružomberka. Odchádzal som práve zo Zóny bez peňazí, ktorú organizovali v kultúrno-spoločenskom uzle Panoptikum.

Istým spôsobom je to tam malý raj. Prídeš – najlepšie s nejakými nepotrebnými vecami, ktoré by ešte ktosi mohol využiť, kamsi ich položíš, niekto ich roztriedi – a pomaly sa presúvaš. Postojíš trebárs pri knihách a ak si ich milovník, zvedavo blúdiš pohľadom a skúšaš trafiť niečo svoje. Alebo si pozrieš oblečenie. Veď niektoré by ti mohlo vyslovene seknúť. A nezaplatíš za to hotový majetok. Alebo také či onaké ďalšie predmety. Prípadne si pomyslíš na kohosi z blízkych a potešiť ho nejakou drobnosťou, pre neho šitou na mieru. A opäť hľadáš. Obídeš hračky, ak to má byť pre deti. Pani domácej možno nejaký doplnok k bývaniu. Dokonca aj pre zvieracieho miláčika sa čo-to nájde.
A tak chodíš, tu postojíš, tam sa pohrabeš v kôpke vecí... Míňaš ľudí, míňaš úsmevy, občas sa ohľaduplne odstúpiš a pustíš k prameňu aj iných. Dobrá nálada ťa postupne neminie. A vôbec nemíňaš peniaze. Tu sa totiž peniaze nenosia, nespomínajú, neriešia... V tejto zóne sa nemáš ani kam ponáhľať. Akoby bola bezčasová. Ba naopak, vítané sú pokoj, pohoda a sviatočná príchuť dňa. Lebo ocitnúť sa v zóne bez peňazí v podstate znamená čosi sviatočné, nevšedné, nekaždodenné. Istým spôsobom je to tam ozaj malý raj. Bežne sa totiž za peniazmi naháňame, túžime po nich a trápime sa, keď pochybia. Peniaze nás pravidelne rozdeľujú. Za peniaze sú niektorí zvrátenci schopní ublížiť ľuďom, zvieratám aj prírode. Ale tu...? Tu je bernou mincou navonok nepotrebná vec. Tu sa platí úsmevom, pekným slovom a ústretovým správaním. Tu sa platí nepotrebnosťami, ktoré, zdalo by sa, už nemajú cenu. A predsa sa ešte zídu, predsa sa z nich noví majitelia náramne potešia. Možno nájdu čosi vytúžené. No nie je to nádherné?

V Ružomberku sa jarná Zóna bez peňazí vydarila. Ľudia neustále prichádzali, odchádzali, vecí pribúdalo aj ubúdalo, v pozadí hrala príjemná pokojná hudba. Dokonca ste si mohli dať občerstvenie – kávu či podobne.
Nie je veľa miest, kde sa istým spôsobom cítim ako v malom raji, ale tu sa to dá. A pritom nikoho navôkol nemusím poznať. Veď priznajte, niekedy sa aj medzi vlastnými cítite ako cudzí. Zóna bez peňazí je skvelou myšlienkou. Teším sa, že ich je na Slovensku stále viac. Odnášam si tentoraz tri knihy do našej rodinnej knižnice, drobné hračky pre deti a predovšetkým úsmev rozliaty do celého vnútra. Dve mamičky s deťmi a plnými taškami vchádzajú dnu. Iba sa pousmejem – len tak, sám pre seba – a odchádzam preč.

Autor: Marcel Páleš
Foto: Miroslav Trimay