Mala som DANU a teraz mám NINU

Že som tehotná, som vedela skôr, než mi to lekár potvrdil. Nepotrebovala som si robiť žiadne testy. Zbožňovaná káva mi chutila ako splašky a za vrecúško s makom by som hádam vraždila. Po dvoch tehotenstvách som sa rozhodla, že sa budem „chrániť“ antikoncepciou. Jedno dieťa je málo, tri veľa, a dve sú tak akurát. Kvóta je teda splnená.

Manžel mal dobre platenú prácu v zahraničí, naše spoločné chvíľky boli veľmi vzácne, nepotrebovala som „riešiť“ ďalšie tehotenstvo. Dohodli sme sa na tom spoločne, manžel vedel, že deti, domácnosť a vlastne i všetko ostatné je na mne. Hormonálne tabletky neprichádzali do úvahy. Zo zdravotných dôvodov by som ich nemohla užívať, a v podstate som ani nechcela. Vždy je to chémia, s ktorou sa musí trápiť moja pečeň. Gynekológ ma presvedčil na vnútromaternicové teliesko – maximálne bezpečné. Ako stvorené pre mňa. Chcela som to najdrahšie a najkvalitnejšie, na čo budem šetriť, keď je moje rozhodnutie definitívne. Zavedenie telieska nebolo nič príjemné, ale keď to zvládli ženy predo mnou, tak i ja. Moje telo ho prijalo okamžite, nemala som s ním najmenší problém, ani som nevedela, že ho mám.

Asi mesiac na to mi volal manžel, berie si dva týždne dovolenky. Vraj sa mám tešiť, nevie sa ma dočkať, ešte sa uistil, že v tom čase nebudem mať menštruáciu, to by ho vraj zabilo. Júúúúj, ako sa teším, veľmi ho ľúbim. Nastal deň D, deti „upratané“ u mamy, navarené, posteľ čerstvo prezlečená, ja vo vynikajúcej forme, krásny život. Keď ťa chytím, tak sa teš, hovorila som si. Dva dni sme boli zavretí doma, z postele sme sa ani nepohli. To, že sa už nemusíme báť otehotnenia, urobilo svoje. Boli to tie najkrajšie dva týždne za posledných 15 rokov. Dva týždne však zbehli ako voda, sotva prišiel a už odchádzal. Taká nespravodlivosť, začína stereotyp.

„Mami, mami, babka ma naučila robiť kávu, môžem ti ju urobiť?“

Aká je už veľká. „Tak to si určite dám.“

Bohužiaľ, káva bola strašná, ale čo neurobíte z lásky k dieťaťu.

„Sofinka, lepšiu kávu som v živote nepila.“

Malá sa potešila a ponáhľala sa pochváliť babke. Deti sú naozaj dar, rozkošné a len a len moje.

„Sofinka, keď dotelefonuješ, daj mi ešte nachvíľu babku. Ahoj, mami, nepiekla si niečo, mám strašnú chuť na sladké a nechce sa mi piecť. Čo? Štrúdľu? Beriem kľúče od auta a o desať minút som u teba.“

U mamy som zjedla jednu celú štrúdľu sama a keby mi nebolo trápne, zjedla by som i tú druhú. Večer som prerevala pri televízore celý film.

„Mami, prečo toľko plačeš? Veď to je komédia.

Vtedy mi zapla kontrolka, niečo nie je v poriadku. Utekala som do kuchyne, rýchlo káva. Fuj, to je hnus! Preboha, ja som tehotná! Gynekológ mi potvrdil to, čo som už i tak vedela. Na otázku ako je to možné, povedal, že sa mi DANA, alebo vnútromaternicové teliesko pravdepodobne posunulo. Prečo ja musím patriť k 2 percentám, ktorým sa to môže stať. Celé tehotenstvo som zvládala bez problémov a po deviatich mesiacoch sa nám narodilo krásne dievčatko. Vždy, keď sa ma niekto opýta, či bolo plánované, usmejem sa a odpoviem: “Mala som DANU a teraz mám Ninu.“

sxc.hu/1182574