MAJSTER SVETA

Pred Vianocami sa V Banskej Bystrici tradoval trpkosmiešny vtip, vraj - prečo u nás nenapadol sneh? Lebo Mikuláša zatvorili! Cudzí nechápavo pozerali, domáci sa chechtali. Vedeli, o čom je reč. Pár dní predtým totiž vyšetrovateľ za čudesných okolností vzal do väzby povestného predstaviteľa podsvetia v tomto regióne, Mikuláša Č. aj s jeho kumpánom. Tretí z partie sa dosiaľ skrýva, alebo ho ktosi dobre a definitívne ukryl kamsi do betónu diaľnice. O partii Mikuláša Č. ešte budeme veľa počuť. To, čo napáchali v celom stredoslovenskom regióne, možno raz vydá na knižku. Pravda sa však len pomaly vyplavuje na povrch, možno celá ani nikdy neuzrie svetlo sveta a čo je najhoršie, Mikuláš Č. nie je jediný. Príslušníci kriminálnej polície podozrievajú „Mikiho" ľudí zo spáchania asi desiatky dosiaľ neobjasnených vrážd. Viacerí z Mikiho ľudí už nedostali šancu priznať sa, sami sa medzitým stali obeťami nebývalej brutality, ktorá na čas ovládla tento kraj.
 Náš dnešný príbeh je ilustráciou pomerov, ktoré tu, od Banskej Bystrice smerom na východ i na juh, panovali. Jedna z tragédií sa odohrala v horskom hoteli neďaleko Brezna. Na konci príbehu sú dve mŕtvoly a mnoho ďalších otáznikov. V ten aprílový deň do hotela, známeho ako hniezdo pochybných živlov, zavítal jeden z popredných a obávaných členov Mikiho gangu. Volajme ho Martin Luknár. Chlap už cez štyridsiatku. Hora mäsa a svalstva, milovník silových športov. Necelých 180 centimetrov, ale vyše 110 kilogramov ťažký vyšportovaný chlap. Bývalý mäsiar z Gemera, ktorý od ranej mladosti robil neplechu a založil si vlastnú existenciu na šírení strachu. Všetci sa ho báli, bez akejkoľvek príčiny rozdával okolo seba rany a málokto sa odvážil postaviť sa mu. Nerobil si nič zo zákonov, čo si zaumienil, vykonal. Dal sa na pytliactvo, gemerskí policajti ho dlho nevedeli dostať, až ho raz prichytili aj s kumpánom. Auto mali naložené jeleninou a pytliackou výbavou neobyčajnej kvality. Na svedomí mali minimálne desať kusov vysokej i diviačej zveri. K tomu zopár bitiek, ohrozovanie nevinných turistov so zbraňou, výtržnosti, ublíženia na zdraví - to všetko ho párkrát priviedlo za mreže. Keď vyšiel von, oficiálne bol, tak ako mnoho iných, nezamestnaný. Samozrejme, že „robil" pre Mikiho takzvanú civilnú bezpečnostnú službu špinavú robotu, najmä vydieračky.
V ten deň bol v dobrom rozmare. Peniaze mu nikdy nerobili problém, s niekoľkými ďalšími sa usadil v spomenutom hoteli a hýrili. Whisky tiekla prúdom, ovládli celú situáciu. Miestna ochranka mala hlavu v smútku. Už ho poznali, Luknár za sebou nechával spúšť a neoplatilo sa brániť mu. Majiteľ hotela, inak blízky kamarát Mikiho, mal pre takéto prípady dohodu so šéfom breznianskej bezpečnostnej služby. Pri konfliktoch nikdy nevolali políciu, vybavovali si účty medzi sebou najatými ľuďmi.
Tak aj tento raz - skupina okolo majiteľa hotela sa veselo zabávala s Luknárovou partiou. Boli i slečinky. Členovia hotelovej ochranky, tiež samí „bezúhonní" chlapci, dobre predpokladali nepríjemnosti. Luknár pod vplyvom alkoholu bol vždy neovládateľný, všetkých chcel biť a strieľať. Povaha nie nepodobná bratislavskému „Tutimu", ktorého, ako viete, ktosi vyhodil do vzduchu aj s bratom priamo v centre Bratislavy. „Miestni" vedeli i to, že Luknár často nemal ďaleko od slov k činom. Už neskoro večer bol silno pod vplyvom alkoholu, ale spočiatku sa správal dobre. Vyzval chlapov z ochranky, aby si s ním zmerali sily v jeho obľúbenej disciplíne - v armwrestlingu, po našom v pretláčaní sa rukami. „Robil ramená", raz či dvakrát vyhral aj nad miestnym preborníkom, členom ochranky Romanom Chudým. Roman bol o niečo mladší, tiež už mal voľačo odsedené a čo sa silových predpokladov týka, bol Luknárovi vyrovnaným partnerom. Bezmála dvojmetrový „cíbik", - takmer stodvadsať kilogramov živej váhy. Povahu však mal oveľa miernejšiu, nevyhľadával konflikty, „vážnosť" si udržiaval hmotnosťou. Videl, že Martina prehra škrie, nuž ho raz nechal vyhrať, potom mu však nafúkané Luknárove reči predsa len nedali a dvakrát položil Luknárovu ruku na dosku. Až vtedy dostal Luknár jeden zo svojich povestných záchvatov zlosti. Pustil sa do zariadenia baru. Všetko lietalo. Stoličky, stoly, popolníky. Mlátil okolo seba, rozbíjal, čo trafil. Nedbal ani, že sa pritom porezal, mlátil a hádzal ďalej. V malej chvíli narobil škodu za pekných pár desaťtisíc korún. To už všetci vedeli, že je zle. Volali spomenutej bezpečnostnej službe. Pred štvrtou ráno prišiel do hotela majiteľ CBS-ky, prezývaný Valašťan. Priviedol troch „svojich chlapcov". Zhodnotili situáciu. Romana Chudého poslali do izby.

„Nestaraj sa do ničoho, my to vyriešime!" kázal mu Valašťan.

Zdalo sa, že Luknára už hlavný záchvat zlosti prešiel. Milo sa s nimi privítal, vtipkovaii na parkovisku, vychvaľoval sa, aký je on chlap, aké má auto, akí sú oni, to jest Mikiho ľudia, frajeri, na ktorých nikto nemá. Potľapkával svoje auto, zamazal ho krvou z porezanej ruky. Potom sa však pustil do ďalšieho člena hotelovej ochranky. Ten ho prosil, aby už nevyvádzal, bál sa ho. Luknár ho nútil bozkávať sklo auta, potom i pneumatiku. Odrazu ho schytil za pohlavie a prudko stlačil. Po parkovisku sa rozľahol bolestný rev a Luknár sa zberal na útok. Dvaja ušli do izby a zabarikádovali dvere. Valašťan sa rozhodol zasiahnuť. Padli prvé rany, Mikiho chlapci dostávali na frak. Aj Luknár už bol na zemi, zasypávaný údermi. Ďalšie chvíle ostávajú nejasné iba preto, že si ich každý aktér pamätal inak (alebo si ich chcel pamätať inak) a niektorí už nemôžu vypovedať. Z ničoho nič sa medzi nimi objavil Chudý, schovávajúci sa dovtedy v izbe. V ruke mal nôž.

„Dorazme ich!" vykríkol a opakovane bodol frajera Luknára do hrude.

Ostalo ticho. Volali sanitku i políciu. Luknár bol už mŕtvy. Súdny proces sa dlho vliekol. Každý poznal Mikiho, nikto nechcel vypovedať. Miki prisahal pomstu všetkým, čo pripravili „jeho" Luknára o život. Polícia musela svedkov chrániť, niektorí zmizli, ďalší vypovedali iba ako „utajení" svedkovia. Roman Chudý bol vyšetrovaný väzobne a bál sa aj tam. Niekoľko mesiacov po tejto udalosti sa v neveľkej obci pri Brezne rozľahla streľba. Do Valašťana ktosi vypálil celý zásobník zo samopalu. Každý vedel - to je Mikiho robota. Dôkazy? Žiadne. Súd napokon uznal, že Chudý bol Luknárovým vyčínaním  vystresovaný, ponížený, nachádzal sa v stave afektu a z toho možno vyvodiť aj zníženú mieru príčetnosti. Preto prvostupňový i odvolací súd dospel k názoru, že šesťročný trest odňatia slobody môže byť postačujúci. (Keby sa to smelo, v zátvorke za rozsudkom by asi bolo napísané, že Luknára škoda nebola a s ľuďmi tohto typu asi inak nemožno. Ale sa to nesmie...)