Madeira to nie je len dobré víno

Prvý zážitok, ktorý ostrov Madeira poskytuje, je pristávanie lietadlom. Pilot musí mať poriadne silné nervy: letisková dráha meria necelých 1500 metrov. Neskôr som sa na pristávanie a štarty lietadiel pozeral mimo letiska; do katastrofy zostávalo vždy len zopár sekúnd.

Nikto tu nechce pas. Už od prvej chvíle som cítil, že tu panujú voľnejšie, ľudskejšie pravidlá, než je vo svete bežné. Cestou do hlavného mesta - prístavu Funchal - ma prekvapilo, s akou húževnatosťou sa tunajší obyvatelia zmocnili skalnatého priestoru. Kvalitné asfaltové cesty hadovito stúpajú do strmých skalnatých kopcov a ja som žasol nad silou ľudskej ruky: na každej malej plošinke sa drží niekoľko domčekov rozličných veľkostí a tvrdohlavo sa k nim lepí aj tá najmenšia záhradka. Kým som stihol vstrebať svoj prvý dojem, sedel som v príjemnom interiéri lode (Juan pre nás rezervoval prvú triedu), ktorá našu skupinu počas dvoch hodín dopravila na ostrovček, ktorý je od Madeiry vzdialený asi 55 km.

Sníval tu Kolumbus

Porto Santo je taký malý a na prvý pohľad taký pustý ostrov, že som vôbec nechápal dôvod, prečo si dal niekto námahu, aby ho osídlil. Stalo sa tak v roku 1420 zásluhou Bartolomea Perestrella. Ostrov však objavili o dva roky skôr dvaja Portugalci - Joao Goncalvez Zarco a Tristao Vay Teixeira. Históriu Porta Santa oživuje prítomnosť Krištofa Kolumbusa. Žil tu vo vyhnanstve, ale to mu nebránilo, aby sa tu oženil s Perestrellovou dcérou Moniz. Dodnes tu stojí dom, v ktorom študoval navigačné teórie a spriadal svoje odvážne plány. Dom teraz slúži ako Kolumbusove múzeum.

Blahodarné účinky má takmer zlatý piesok, ktorý pokrýva deväťkilometrovú pláž (ostrov je 11 km dlhý a 6 km široký). Dozvedel som sa, že ide o rádioaktívny piesok s liečivými účinkami. Namiesto krému na opaľovanie som nanášal na kožu príjemný mokrý zlatobiely piesok premiešaný s rádioaktívnou sľudou) a výsledok naozaj splnil očakávanie: bol som opálený bez toho, aby som sa spálil. Piesok je vraj mimoriadne účinný pri liečbe lupienky a kostných chorôb. Hlboký zážitok vo mne zanechala prechádzka po ostrove. Až na pobrežie je ostrov takmer pustý, takže som žasol, kam až portugalská vláda dala vybudovať cesty. Cítil som, ako ma prudké svahy až magicky priťahujú. Na dne údolia, obklopený drsnými tvarmi strmých priekop, som vytušil, prečo si cudzinci v takej až strašidelnej rokline stavajú domy. Pretože Porto Santo je predovšetkým skalnatý ostrov, pokrývajú niektoré plochy umelo posadené stromčeky. Veľa druhov z celého sveta. Ostrov je suchý a stromy, ktoré už štyridsať rokov nemenia svoju výšku, môžu zadržiavať vodu. Je až neuveriteľné, koľko živín či životodarnej energie musí obsahovať sopečný kameň (zeleni i hovädziemu dobytku a divým králikom sa tu darí). Ostrov je teplý, ale nie vlhký. Dážď sa tunajších obyvateľov dotkne len veľmi zriedkavo, iba v zime. Po ostrove je rozosiatych približne 3000 miestnych obyvateľov, ktorí sú do jedného katolíci. Typický "Portosanťan" je menšej postavy, má tmavohnedú pleť, čierne vlasy (v minulosti sa na ostrov deportovali väzni z Nigérie a z Maroka) a vyznačuje sa až obdivuhodnou lenivosťou. V horách sme na jedného "samorasta" natrafili. Bol veľmi hravý, priateľský; črty a vrásky tváre mu ešte hrali minulými storočiami. Počul som tu také príslovie: otec začne stavať dom, syn ho dostavia a vnuk ho vymaľuje. Miestni obyvatelia sa venujú predovšetkým poľnohospodárstvu. Pestujú bielu vínnu révu (plazí sa pri zemi), cibuľu, rajčiaky, sladkú mrkvu a vynikajúce melóny. Civilizácia tu zapustila svoje korene vlastne až v roku 1990, keď sa v Porto Sante postavil prístav. Za sedem rokov tu vyrástli desiatky hotelov a obchodov... Madeira je oproti Porto Santu veľká botanická záhrada. Jediné, čo mi tu chýbalo, boli pieskové pláže, ale Madeira nie je ostrov na kúpanie, ale na pozeranie. Napokon maľovat sem chodil aj sir Winston Churchill, ktorý tu má svoju pamätnú tabuľu. Ľudská stopa sa na Madeire otlačila až rok po objavení Porto Santa (1419) a zanechala ju tu expedícia, podporovaná princom Henrichom Moreplavcom. Ostrov sa osídľoval aj nepriamo: pred pirátskymi výpravami sa sem na čas uchyľovali posádky lodí a čoskoro zistili, že sa tu dá žiť aj dlhšie. Cestu do vnútrozemia si kliestnili hustým pralesom. Preto názov Madeira (ostrov dreva). Madeira spolu s ostrovmi Porto Santo, Desertes a Sevangens tvorí súčasť Portugalska, avšak má vyšší stupeň autonómie. Najdôležitejším zdrojom prijmu je turistický ruch. Ostrov ponúka celoročné podnebie v priemere s 20 °C, teplota vody dosahuje okolo 22 °C. Stúpame k vyhliadke, odkiaľ vidieť dedinu Via Lobos. Je to po Funchale najviac osídlené miesto. Pričinili sa o to miestni rybári, ktorí sú zvyknutí na početnú rodinu. Splodia desať až dvanást detí. Uživiť rodinu nie je ľahké, nieto ešte potomkom poskytnúť vzdelanie. Počet detí odôvodňuje veľká pobožnosť vidiečanov, ktorí odmietajú akúkoľvek antikoncepciu.

Bohom požehnaný kraj

Stále nechápem, ako na strmých vrcholkoch mohli vykvitnúť tie malé domčeky. Vari "božím požehnaním". Výškové rozdiely sú také dramatické, že predstava putovania z jedného konca na druhý...Heroický výkon! K niektorým domčekom sa nemôžu dostať žiadne cesty. Dokonca ani vrtuľník tu nemá kde pristáť. Stavebný materiál sa od vzdialených ciest vynosil, a dodnes často nosí, na chrbte, takže stavba domu – a väčšinou sú veľmi pekné, aj keď vo vnútri chudobné trvá dva roky.

Od výšky 500 metrov sa celkom mení charakter krajiny. Z výšky ako keby padali strmé úzke kanály: vyzerá to, ako keď niekto spúšťa povraz väzňovi, ktorý trčí na dne priepasti. Kanály, aj keď širšie, stavali osadníci už v 15. storočí. Spolu s malými kanálikmi ich tu je 1400 km. Slúžia na zavlažovanie predovšetkým banánovníkov, ale aj zeleniny, ktorú môžu pestovať na kameňmi spevnených terasách. Plody potom na chrbtoch v košoch znášajú k cestám, kde na nich čakajú nákladiaky z Funchalu. Ak nie, musia predať svoju úrodu pod cenu.

Rastie tu úplne iná vegetácia než pri mori, nízke borovice, divé hortenzie, skaly zdobia africké ľalie... Vyššie si môžem pochutnať na veľkých čučoriedkach a subtropickom ovocí; voľne tu rastie petržlen, oregano, rozmarín, fenykel, avokádo... Na najvyšších vrcholkoch sa občas zaligoce sneh. Pozdĺž skál tečú vodopády, vodná triešť niekde padá aj na strechy áut. Ešte prechádzka lesom: rastú tu vavríny, eukalypty, ružové, biele a modré hortenzie... A domorodkyne ponúkajú ojedinelé domáce portské. Všetko tu ladí. Aj architektúra. Po celej Madeire platí zákon, že dom musí mať určitý počet poschodí, rešpektovať výhľad suseda, musí zachovávať typický strohý štýl. Takmer každá stavba používa maurské motívy (vtáčiky alebo hlavy anjelov na rohoch domov) ako ochranu domu od všetkého zlého.

Čas akoby sa zastavil

Na celej Madeire je typickým jedlom ryba s názvom espada. Je to čierna, asi meter dlhá ryba opradená tajomstvom. Má až tristotisíc vajíčok a nikto nevidel jej mláďatá. Taktiež sa nevie, čím sa živí. Nezistil to ani Jacques-Yves Cousteau. Espada sa vyskytuje na niekoľkých miestach sveta, ale na jedálnom lístku sa objavuje najviac na Madeire. Loví sa len v noci alebo za tmy, keď vypláva na hladinu. Inak žije v hĺbke 600 až 900 metrov. Najstaršie vína zrejú vo Funchale - kláštore zo 16. storočia, ktorým ešte prechádza pôvodná ulica. Pôvodné je tu všetko: nástroje i sudy. Najstaršie víno tu zreje od roku 1882. Ochutnal som tu storočné víno. Sto rokov má na jazyku aj duchovný rozmer. Vidiečania sú podobne snedí ako v Porto Sante, ale sú tu aj modrookí predkovia Keltov a Flámov. Ich život stále pripomína stredovek. Muži drú a fyzickú kondíciu trýznia (alebo vari podporujú?) nadmernou konzumáciou vína (3 až 4 litre denne). Dievčatá sú údajne pekné do 15 rokov. O úrovni vzdelania s nadsadením svedčí tunajšia historka: Portugalská vláda poslala svojho veterinára, aby urobil insemináciu kráv vo vysokých horách. Veterinár prišiel k jednej starenke a oznámil jej, že musí oplodniť jej kravu. Nerozumela. "Vaša vláda ma poslala, aby som vašej krave urobil teľa," vysvetľoval ďalej. Šokovaná babička vládu rešpektovala a vysvetlila veterinárovi cestu do chlieva. Napokon vážne dodala: "Nohavice si dajte dolu vonku a keď kravu oplodníte, tak za sebou musí zavrieť vrátka, aby mi tú otelenú kravu nepoštípali komáre!"

Navštívil som "jablkobranie", kde sa pred očami hostí lisovali jablká a čerstvý mok s trochou alkoholu sa hneď pil. Podávalo sa králičie mäso, typické jedlo "espada" (kúsky hovädzieho napichané na drevenom prútiku) a pritom sa tancovalo. Muži tancovali predovšetkým s mužmi. Pri pobreží civilizovaného Ribeira Brava mi neuniklo, že niekoľko mladíkov sa tu len tak bezcieľne potuluje. Ako by niečo hľadali. Možno svoju minulosť.

Inšpirovala aj Homéra?

Počet obyvateľov hlavného mesta rastie, oficiálny údaj je 120 tisíc. Mesto žije najmä turistickým ruchom, takmer všetko mu je podriadené. Hlavné mesto Madeiry, aj keď spadá pod Portugalsko, má svojho prezidenta, ktorý má celkom deväť sekretárov a tí vlastne tvoria vládu Madeiry. Je oproti portugalskej viac pravicová. Funchal má všetko čo každá metropola: vysoké školy (špeciálne odbory sú v Portugalsku), súd, radnicu, vládnu budovu, svoj malý ružový "biely" dom ...

Samostatnou kapitolou je tunajší prezident. Je to vlastne absolutista: vládne 26 rokov. Volá sa AIberto Joao Jardim a je obľúbený ako u nás niektoré filmové alebo futbalové hviezdy. Aj preto, že sa medzi obyčajnými ľuďmi pohybuje bez ochranky. Raz sa stalo, že sa jeho vodič mercedesu opil, a tak ľudia mohli vidieť, ako prezident šoféruje a vodič vzadu spí. Počas jednej tlačovky chceli portugalskí novinári prezidenta vyprovokovať a opýtali sa ho, prečo nechodí do roboty pešo, keď to má tak blízko. Odpovedal, že to raz skúsil. Výsledok nemal ekonomický ani ekologický účinok: po ceste ho každý vodič zastavoval s otázkou, čo sa deje, že ide pešo. "A tak som spôsobil v doprave väščie problémy, ako keby som šiel autom," vysvetlil prezident. Neraz som počul, že Madeira patrí k najkrajším ostrovom. Z Homérových povestí niektorí bádatelia usúdili, že tento mladý ostrov je jedna z možností, kde sa mohla nachádzať bájna Atlantída.

R. SARVAŠ