Ľútostivý obor a Lúčanský vodopád, ktorý prekvapí

Asi všetky vodopády sú pre oko ľudského pozorovateľa príjemné, no zvlášť lahodiaci je Lúčanský vodopád. Unikátny je tým, že očarúva priamo v centre liptovskej kúpeľnej obce Lúčky, nie príliš ďaleko pod majestátnym Veľkým Chočom.

Lúčanský vodopád je národná prírodná pamiatka v oblasti TANAP. Nevyniká veľkosťou, či mohutnosťou, ale rozhodne patrí medzi tie zaujímavejšie. Je to veľká rarita, aj preto, že leží uprostred dediny. Je 12 metrov vysoký, kaskádovitý a padá z okraja travertínovej terasy do malého jazierka. Krásnu povesť nájdete v najnovšom čísle najstaršieho časopisu u nás, Krásy Slovenska.

Lúčanský vodopád

„Taký ľudský je Veľký Choč, že mu ľudia môžu – v dobrom! – závidieť. Aj preto si všetci Lúčania kopec odjakživa vážia. Aby ani ich deti nezabúdali na „starého otca všetkých Liptákov“, držia ho v pamätiach povesťami. Aj tou, ktorú starký Matej rozpráva vnúčikovi Filipkovi,“ píše v časopise Igor Válek.

„A či vieš, odkiaľ sa tu nabral on i ďalšie kopce?“
„Myslím si, že sa vynorili raz ráno z hmly…“
„Chlapče, v dávnych časoch sa kopce rodili presne ako ľudia. Dedo mi rozprával, že vtedy krajinu obývali obri. Pracovali na poliach s velikánskymi motykami, drevo na stavbu chalúp aj na kolísky pre svoje obrovské deti rúbali veľkými sekerami.“
„No a nemali aj nejakého kráľa ako ľudia?“
„Mali vladára, najväčšieho, najmocnejšieho a najmúdrejšieho spomedzi seba. Vládol spravodlivo, každému nadeľoval podľa zásluhy a v krajine vládla spokojnosť a mier. Aby nemusel sám putovať po krajine, vybral si medzi obrími poddanými najrozumnejších a najstatočnejších. Tí chodili, radami aj silou pomáhali ostatným. Potom sa dva razy do roka schádzali u vladára…“
„… aby mu porozprávali, ako to v jeho krajine vyzerá, však?“
„Presne tak! Na snemoch hovorili o tom, čo kde zažili, a navzájom si tiež dávali rady. Vladár počúval, prihládzal si bielu bradu a chválil, čo bolo dobré. Čo nebolo, to napravil. Každé zlo zahasil ako uhlík, ktorý môže spôsobiť požiar. Na jednom sneme sa však dozvedel, že dve časti krajiny osireli. Ten radca, ktorý ochraňoval Liptov a Oravu, umrel. Vladár musel čo najskôr rozhodnúť, kto sa postará o tieto dva kúty slovenskej krajiny. Dumal od rána do večera, ba až do ďalšieho rána. Až s prvou rannou zorou, keď ponad neho preletel vtáčik, čo sa bol okúpať v Lúčanskom vodopáde. Kvapka vody z krídelka mu odfrkla na dumajúceho obra a akoby ho osvietila. Dal zavolať pomocníkov, a keď stáli pred ním, hovorí jasným hlasom: – Namiesto zosnulého pôjde môj mladý radca. Choď, chlapče, dobre sa tam o ľudí staraj. Choď!
Mladý obor urobil všetko, ako vladár povedal, a usadil sa v krajine, kde sa stretajú chotáre Liptova a Oravy. No a keďže ostatní obri si pamätali, že mu vladár povedal ako posledné slovo ,Choď!‘ dali mu meno Choč. Tak veru, mali tí starí obri dosť filipa, tak sa hovorí o niekom, čo má dobrý rozum a správne ho používa. Ako aj ty, Filipko, čo nemáš hlavu len na nosenie čiapky!“ – veselo ukončil svoje zaujímavé rozprávanie starký Matej.
Chlapec ho pochopil a vo svojej detskej fantázii primaľoval príbeh o tom, že obri neumreli. Iba sa premenili na skalnaté kopce, ktoré chránia ten kus krajiny, nad ktorou sa týčia. Ako ľútostivý Choč, ktorý slzami napája Lúčanský vodopád.

V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska.
Text a foto Igor Válek.