Lúpež

 Po štrnástich rokoch práce, keď sa mi nepodarilo postúpiť, som sa rozhodol zadovážiť si peniaze a šťastie inak. Mal som dosť vstávania o pol siedmej, v zime i v lete, cestovanie preplnenou električkou do stredu mesta sinými, rovnako unavenými ľuďmi. Nechcel som viac sedieť od ôsmej do piatej vo veľkej kancelárii a kontrolovať stĺpce čísiel, ktoré zrátal predtým účtovací stroj a dvaja účtovníci. Mal som dosť čakania na zázrak, rátania každých piatich mariek, dosť núdzneho života malého úradníka. Dosť, dosť, dosť! Kašlem na výhru v lotérii! Rozhodol som sa vylúpiť banku.

Plán som chcel uskutočniť rýchlo, ale nie unáhlene. Vedel som totiž, že aby som mohol vylúpiť banku, musím mať odvahu, ale najmä - inteligenciu. Inteligencie mám dosť. Najprv som zohnal potrebnú literatúru, svojho druhu príručky.  Jestvuje udivujúco rozsiahla literatúra o bankových lúpežiach. Zväčša to však boli opisy neúspešných lúpeží. Ale aj tie ma zaujímali, lebo najlepšie sa človek učí na chybách iných. Čítanie si vyžadovalo veľa času a nebolo vždy zaujímavé. lšlo v podstate o lúpeže, na ktoré sa podujala väčšia alebo menšia, lepšie alebo horšie organizovaná skupina. Som od narodenia individualista a okrem toho som podvedome cítil, že môžem mať úspech len vtedy, ak budem pracovať sám. Nezaujímali ma správy o otváraní pancierových pokladníc pomocou zvárania, vŕtania betónových povál, kopanie podzemných chodieb. Ani najmenej som nepomýšľal kopať celé noci ako krt, ani vŕtať betón. Neobľubujem ťažkú telesnú prácu.

V čase štúdia bankových lúpeží som využíval voľné stredajšie odpoludnia na prechádzky po meste. Obzeral som si pobočky bánk a sporiteľní v pokojných štvrtiach. Vošiel som dnu, aby som sa zorientoval v rozmiestnení miestností. Urobil som si osobitný záznam, na ktorom som si starostlivo zaznačil prednosti jednotlivých pobočiek - nie  z hľadiska ich úverových možností, ale z hľadiska ich prípadného vylúpenia. Overoval som si, ako sú vybavené modernými poplašnými zariadeniami, poznamenal som si vchody a východy, hodnotil som vek, telesnú zdatnosť a reagovanie mužov, žien a slečien, ktorí sedeli za okienkami pokladní, uvažoval som, či pôsobia dojmom bojazlivých alebo odvážnych. Na záver tejto dôkladnej, starostlivo vykonávanej a namáhavej činnosti som si vybral štyri miesta, ktoré prichádzali do úvahy ako objekt vydarenej lúpeže. V nasledujúcich týždňoch som ich pozoroval veľmi intenzívne, pokiaľ mi to čas dovoľoval, a súčasne natoľko opatrne, aby si ma nikto nevšimol.

Napokon som dospel k záveru, že najvhodnejšia a najbohatšia bude pobočka na Oberheimerovej ulici, kde bol vedúcim bledý, asi päťdesiatročný muž. Pracovala tam istá dáma, uhrovitý mladík a dve slečny, chudé ako palice. Pobočka sa mi zavrávala z dvoch dôvodov: najbližšie stanovište polície bolo vzdialené dva kilometre, a - čo bolo rozhodujúce - naokolo bolo množstvo malých a stredne veľkých remeselníckych dielní, ktoré ako som zistil v čase dvojdennej dovolenky - tu vyberali peniaze na výplatu pre zamestnancov. V súvislosti s tým musela mať pobočka každý piatok ráno, asi do desiatej hodiny, v hotovosti značné množstvo peňazí. Bolo to veľmi dôležité, chcel som totiž získať jedným ťahom aspoň stotisíc. Potom som sa dal do vypracúvania podrobnosti chystanej lúpeže.

Spočiatku som myslel, že sa zamaskujem, ale vzápätí som túto myšlienku odmietol. Zahaľovanie tváre do pančuchy alebo nalepovanie brady sa mi zdalo zbytočné a nepohodlné. Rozhodol som sa, že mi postačia aj slnečné okuliare Slnečné okuliare robia človeka ťažko identifikovateľným. Pokiaľ ide o oblečenie, najlepšie sa mi pozdávala prostá texasková súprava. Kúpil som si ju v obchodnom dome. Bola dvojstranná, na líci sivá, na rube béžová. Po lúpeži som si ju chcel obrátiť na druhú stranu. Problém sa vynoril inde: čo urobiť s korisťou? Najvhodnejšie sa mi videlo dať si pod plášť plecniak, donútiť pokladníka, aby vložil peniaze do dvoch vreciek, a krátko po opustení banky, v pasáži, vzdialenej od banky päťdesiat metrov, dať vrecká do plecniaka. Zostalo mi vyriešiť najťažší problém: kde vziať zbraň, ktorou zastraším vedúceho pobočky, jeho zamestnancov, prípadne zákazníkov?

Potreboval som dve pištole - dve hrozivo vyzerajúce pištole - hoci som nehodlal strieľať. Nehodlal som zbraň vôbec nabiť, neviem totiž strieľať a veľmi sa bojím podobných nástrojov. Mám dokonca strach, aj keď strieľajú gangstri vo filme. Problém som vyriešil pri pohľade na hrajúce sa deti: kúpim si dve pištole z plastickej látky! Nikdy som sa bližšie nezaujímalo hračky, teraz som zistil, že sú vyrobené vynikajúco, na nepoznanie sa ponášajú na pravé. Keď som sa díval na seba večer v zrkadle, zistil som, že s tými pištoľami v rukách vyzerám naozaj hrozne. Bol som pripravený, mohol som začať. Prišiel piatok. Už deň predtým, vo štvrtok, som oznámil na pracovisku, že som chorý. Bolenie zubov, zápal okostnice. Vrstva vaty, ktorú som si dal pod vreckovku na líce, vyzerala ako opuchlina. Krátko pred desiatou hodinou som stál s dvoma pištoľami z plastickej látky vo vreckách a s plecniakom pod plášťom naproti vchodu do banky. Pršalo. Veľmi dobre; policajní psi aspoň stratia ľahko stopu.

Zhlboka som sa nadýchol a prešiel som cez cestu. Práve predo mnou vyšli dvaja muži na schody, ktoré smerovali do banky. Rátal som s tým, že v banke budú zákazníci, pre každý prípad som sa však rozhodol počkať. Postavil som sa pred výklad s podprsenkami. Rátal som pokojne do šesťdesiat, vyrovnal som sa a zamieril som ku vchodu. V tej chvíli sa dvere banky prudko otvorili a vybehli z nich dvaja muži. Na tvárach mali natiahnuté pančuchy a v rukách kufríky. - Pomóóc! - vrieskala akási žena. Kým som si uvedomil, čo robím, vytiahol som z vrecka moje dve pištole a zakričal som: -Hore ruky! Dvaja muži zastali ako zasiahnutí bleskom a zodvihli ruky. Kufríky padli na dlažbu. Jeden z nich sa otvoril, bankovky sa rozsypali po kameňoch. V zlomku sekundy mi napadlo zdrapiť druhý kufrík a utiecť. Ale to už k nám bežal vedúci pobočky, za ním uhrovitý mladík a traja chodci z ulice. Všetci sa vrhli na zamaskovaných mužov, zadržali ich, hoci sa im pokúšali vytrhnúť; vykrútili im ruky dozadu. Stál som ešte vždy nehybne, keď sa rozľahlo húkanie sirény policajného vozidla.

Všetci mi blahoželali, o mojej odvahe a duchaprítomnosti písali všetky noviny. Riaditeľstvo banky mi vyplatilo desaťtisíc odmeny, ďalších desaťtisíc som dostal od inej inštitúcie za zadržanie nebezpečných a dávno hľadaných zločincov. Prípad sa stal veľmi známy preto, že zločinci sa dali nachytať na obyčajné hračky, ktoré vytiahol šikovný okoloidúci chodec bleskovo z vrecka! Hrdinstvo, neobvyklá duchaprítomnosť; nápaditosť- a tak ďalej a tak ďalej... Moju fotografiu uverejnilo sedem časopisov - za to som dostal tiež honorár. Istému ilustrovanému magazínu som vyrozprával podrobne svoj príbeh - ako som práve išiel na návštevu svojich malých synovcov a niesol som im do daru pištole z plastickej látky - a za to som dostal ďalšie dve tisícky. Nemám, pravda, nijakých synovcov, ale to si nikto nevšimol.

A napokon to najdôležitejšie: už štyri týždne zastávam v banke, kde som dovtedy pracoval, zodpovednú funkciu. Mám k dispozícii auto a denne navštevujem všetky oddelenia a pobočky, doručujem im peniaze v hotovosti. Môj plat je dvakrát vyšší než predtým. Nemusím už prevracať každých päť mariek, kým niečo kúpim. Nečudo, že mi dobre platia. Funkcia, ktorú teraz zastávam, vyžaduje nepoškvrnenú statočnosť, nevraviac už o takých vlastnostiach, ako je odvaha a schopnosť okamžitej reakcie.

Hansjörg Martin