Luciin konferenčný stolček

„Áno, vedúca, v pondelok to máte na stole. Veď na mňa sa kedykoľvek môžete obrátiť,“ týmto pätolizačským spôsobom odchádzala Lucia z kancelárie svojej nadriadenej. Deľba práce v ich veľkoplošnej reklamnej agentúre vyhovovala všetkým zamestnancom a ich rodinným príslušníkom, samozrejme, okrem Luciiným blízkym. Stačilo, že hocktorý kolega sa naoko zatváril príliš onemocnene a už sa s papiermi volajúcimi po jednej nočnej v pohodlí vlastného domova letelo za Luciou.

Presne tak. Ak ste predpokladali, že táto dvadsaťosemročná manželka a mamička patrí k ľuďom závislým od pracovnej disciplíny, tak máte veľmi dobrý ňuch na workoholikov. Lucia má tento životný štýl hlboko zakorenený vo svojej biologickej podstate. Odmalička bola panovačná, tvrdohlavá a cieľavedomá. Nemala ani najmenší problém zbiť deti na ihrisku, ak siahli na jej hračky, násobilku vedela ako prvá z triedy a na všetkých jej diplomoch sa hrdo trblietala jednotka s bodkou.

„Mamina je už doma! Aha, čo som v škôlke nakreslil. Je to slon na snowboarde. Ocino povedal, že možno takého stretneme zajtra na horách. Jupíí,“ natešene výska Luciin trojročný syn Tomáško. „No, tak neviem, sloník môj, či mamina bude mať zajtra čas na lyže a snowboard. Vieš, musím stihnúť kopec práce do pondelka,“ Lucia opäť sfúkla rozjarené iskričky v detských očiach.

„Nič iné sme ani neočakávali. Veď prichádza víkend, všetku náročnú a neocenenú prácu treba hodiť na obetavú Lucinku. Nebudeš, mamina, predsa robiť zo seba pajáca na horách, stačí, že to robíš v agentúre,“ nervózne poznamenal jej partner.

V sobotu ráno, keď ešte aj líšky v lese tvrdo spali, buchli dvere harmonického rodinného bytu. Lucia sa bez zbytočných plnohodnotných raňajok usadila s „džbánom“ kofeínu k svojmu ošúchanému stolíku, o niekoľko minút bez hnevu a najmenšieho pocitu viny zavalila rodinnú fotografiu hŕbou začarbaných papierov, ticho prázdneho bytu sa striedalo len s vyčerpávajúcimi telefonátmi.

Nie, nenamýšľajte si a uhaste tú nádejnú iskričku v očiach, jasné, že Lucia kontaktovala, respektíve otravovala len svojich kolegov a opäť len kolegov. Veď prečo by strácala čas telefonátom s partnerom a malým synčekom? Sú na horách, okrem lavín a snežných búrok im nič vážne nehrozí. „Zabudni, Lucia, na rodinu a ostatné ruchy - vzruchy, do pondelka je času málo a práce habadej,“ písalo čierne motto na bielom konferenčnom stolíku v obývačke.

Tatiana Kovalčinová