Lucia Sasková: Rozpoltená

Autorka, ktorá sa do povedomia čitateľov zapísala najmä úspešnou trilógiou Zlatokopka, sa vo svojom najnovšom, v poradí siedmom románe vracia k téme, ktorou zaujala už v knihe Nebezpečná. Dve mladé ženy, dva životy, dva osudy. Spája ich spoločný lekár a psychiatrická klinika, napriek tomu sa nikdy nestretnú. Nie, toto nie je hádanka, toto je znepokojivý príbeh, pri ktorom vám zo sily narušenej ľudskej psychiky budú naskakovať zimomriavky. Aký je život s halucináciami alebo masívnymi výpadkami pamäti? Čo sa deje v čase, ktorý si hlavné hrdinky nepamätajú? Dá sa takáto porucha utajiť pred blízkymi a okolím, dá sa s ňou normálne žiť? Jedna žena uteká pred prav­dou, druhá pred smrťou, idú však tou istou cestou. Dostanú sa do rovnakého cieľa?

LUCIA SASKOVÁ žije v Nitre bežný život bežného pracujúceho človeka a zároveň druhý, už nie tak úplne bežný život autorky románov. Oba životy spája láska ku psom, je patrónkou útulku Zatúlané Psíky Šaľa, miluje cestovanie, únik z reality vo forme kníh a nepohrdne ani hororom, či rozprávkou v kine alebo v pohodlí domova. Rodená Žilinčanka mala odjakživa k písaniu blízko, naplno si však zmysel svojho tvorenia uvedomila až potom, čo sa jej knihy dostali v kníhkupectvách na police s označením „best­seller“. Jej príbehy sú priame, bez prikrášlení a servítky, otvára témy, o ktorých sa nehovorí, ale len šepká a čitateľovi nedá vydýchnuť až do poslednej strany. Vytváranie dejov, postáv a konkrétnych si­tuácií považuje za spôsob komunikácie, je pre ňu koníčkom aj relaxom, no zároveň zodpovednosťou za to, čo svojim fanúšikom ponúkne.

Ukážka z knihy Rozpoltená:

Neviem, ako dlho som bežala, keď som za chrbtom začula výkrik: „Stojte!“ Ani by mi nenapadlo po­slúchnuť. Nohy ma pálili, no strach ma nútil nezastavovať. Obzrela som sa ponad plece a v plnej rých­losti narazila do človeka, ktorý sa z ničoho nič vynoril z tmy. Jeho ruky sa ma pokúšali zovrieť, ne­dokázala som uniknúť. Kričala som. Tak silno a hystericky, až ma to samu prekvapilo. Keď ku mne pristúpil ďalší statný chlap, aby pomohol svojmu kumpánovi, bola som si istá, že to bol môj posledný útek. Nechcela som zomrieť! Bojovala som zo všetkých síl.
„Hej, počúvate ma? Nechceme vám ublížiť!“ zatriasol mnou jeden z mužov. Viac než jeho slová som vnímala, ako mi zviera ruky za chrbtom. „Ak neprestanete vystrájať, budeme vám musieť nasadiť putá!\" Pozrela som mu do tváre. Putá? Naozaj povedal putá? zarazila som sa. Prestala som sa metať, a keď som si všimla, že obaja majú policajnú uniformu, rozplakala som sa od úľavy. Zrazu ma opustili sily a bezvládne som sa zosunula na zem. „Ste v poriadku? Poviete nám konečne, čo sa stalo?“ kľakol si ku mne jeden z policajtov. „Potrebujete lekára?“ opýtal sa.
Mlčky som zakrútila hlavou. Uľavilo sa mi. Bola som v rukách polície a zabiť ma pred ich očami by bolo príliš trúfalé.
„Užili ste nejaké drogy?“ pokračoval policajt podozrievavo.
„Nie!“ razantne som odmietla. „Nie, nie, nie,“ opakovala som dokola a pomedzi vzlyky sa snažila zhl­boka nadýchnuť. „Nechajte ma tak, prosím.“
Obzerala som sa okolo seba a v tme hľadala čokoľvek podozrivé. Cítila som jeho blízkosť, jeho pohľad na svojom chrbte a uši ostražito zachytávajúce každé moje slovo. Nevedela som, čo robiť. Či sa vyma­niť z rúk polície a bežať dálej, alebo im povedať pravdu.
„Kam ste utekali?“ prerušil moje úvahy policajt, ktorému zamietavé odpovede zrejme nestačili.
„Nikam,“ odpovedala som a zrakom znovu skontrolovala okolie.
„Žena, ktorá nás zavolala, takmer skolabovala. Povedala, že ste na ňu zaútočili pri smetiakoch.“
„Nezaútočila! Zľakla som sa jej psa a spanikárila som.“
„Budete musieť ísť s nami na oddelenie. Spísať zápisnicu.“
„Neviem, či je to dobrý nápad,“ odvrkla som. Nechcela som strácať čas na policajnej stanici. Nemohla som vedieť, či si ma tam nepočká. Nepochybne ma spoza rohu nepretržite sleduje. V hlave sa mi ako v zrýchlenom filme odohrávali možnosti, z ktorých som sa snažila vybrať tú najbezpečnejšiu.
„To nebola otázka, ale oznam. Pôjdete s nami!“ V tvári policajta bolo vidieť, že už má čo-to za sebou a že môžem byť vďačná, kým so mnou zaobchádza v rukavičkách. Nedôverovala mu, no nemala som na výber. Nakoniec som dobrovoľne, bez pút a ďalších zbytočných scén nastúpila do policajného auta.