Líška bystrouška

Aj keď líšky vedú život plný stresov a umierajú im mláďatá, ich rastúca populácia naznačuje, že sú to zvieratá neobyčajne úspešné. Ich bystrá oportunistická povaha ich vedie k tomu, že experimentujú a skúšajú možnosti, ako prispôsobiť svoj život súčasným podmienkam.
Líšky sa v priebehu času sťahovali a niektoré druhy teraz žijú v zastavaných oblastiach rovnako ako v celkom rôznorodých prírodných podmienkach. Líšky sú členmi čeľade psovitých. Na celom svete žije 21 druhov líšok, ktoré sa delia do štyroch skupín. Líška obyčajná patrí do skupiny líšok vulpinovitých a je to najrozšírenejší a  najadaptabilnejší druh líšky. Žije rovnako spokojne v tundre blízko polárneho kruhu, ako aj v prímestských oblastiach európskych miest, v púšťach Strednej Ameriky či v ázijských stepiach. Je známa svojím kožúškom, ktorý môže byť jasnohrdzavý, hrdzavý až takmer červený, podklad môže mať od bielej po čiernu, špičku chvosta má často bielu.

ZOŽERIE VŠETKO
Väčšina líšok vulpinovitých sa živí rôznorodou stravou. Na ich jedálnom lístku sú často hraboše a myši spolu s vtákmi hniezdiacimi na zemi a  vajíčkami, ktoré líšky príležitostne požierajú. Keď je mizerný lov, sú pre ich prežitie dôležitou zložkou potravy aj dážďovky. Na jeseň žerú líšky všetky druhy ovocia. Líška obyčajná dáva prednosť hrabošom poľným alebo myšiam poľným, ale v ťažkých časoch zožerie všetko. Niektoré líšky sa špecializujú na jeden druh potravy. Líšky žijúce v púšťach, ako napr. líška bledá v severnej Afrike a líška colpeo žijúca v horách a na pampách, zabíjajú hady, jašterice a rôzne bezstavovce, líšky s netopierími ušami sa špecializujú zasa na hmyz. Líšky sú vždy pripravené hojne sa nažrať. Líšky polárne na Pribilových ostrovoch pri Aljaške strážia pobrežie, na ktorom sa rodia plutvonožce (tulene a pod.) a požierajú ich placenty a mŕtve mláďatá. Všeobecne platí, že líšky lovia samy v noci a ľstivosť a nepozorovaný pohyb sú pre ne životne dôležité, aby dokázali chytiť malé cicavce, ktoré tvoria dôležitú súčasť ich potravy. Líšky majú veľmi citlivé uši a ich reakcie na zvuky  vychádzajúce z priestoru sú veľmi rýchle. Líšky obyčajné majú charakteristický spôsob, ako chytajú hraboše a myši. Vyskočia do vzduchu i tak, že pristanú všetkými štyrmi labami odrazu na zemi na svojej obeti. To zabráni hlodavcovi, aby unikal výskokom. Iné líšky vyhrabú svoju korisť z bezpečia ich nory. Keď ich zabijú, zožerú okramžite toľko, čo potrebujú, zvyšok potravy zahrabú do úkrytu opodiaľ. Ak majú mláďatá, ktoré musia živiť, vracajú sa domov, aby vyvrátili mäso, ktoré prehltli.

IHRAVÉ MLÁĎATÁ
Samice sú sexuálne dospelé v deviatich mesiacoch, ale mladé polárne líšky a líšky obyčajné pomáhajú prvú sezónu matke pri výchove ich mladých. V typickej skupine žije až päť dospelých líšok spolu - pes, stará sučka a jej dcéry. Mláďatá sa rodia slepé a bezmocné v podzemných norách, kde ich samica obyčajne dojčí asi mesiac. Postupne mláďatá vyliezajú z nory, aby sa hrali pri vchode. Potom robia krátke výpravy do bezprostredného okolia. Bijú sa a vyvádzajú, ohrýzajú si uši, hryzú sa do krku a vrhajú sa na seba so škodoradosťou. Keď začnú v nore dominovať hlučné líščatá, sučka a ich pomocnica sa odsťahuje do susednej nory a navštevuje mladé, aby ich nakŕmila. Mláďatá líšok obyčajných sú odstavené po deviatich týždňoch a v štrnástich sú už samostatné. U rôznych druhov je to však rozdielne. Napríklad samička sučka kojí svoje mladé 12 týždňov a obaja rodičia a niekedy aj súrodenci venujú celú svoju energiu na  vychovanie jedného vrhu. A je známe, že líšky s netopierími ušami koja svoje mladé takmer štyri mesiace.

V KUŽÚŠKU NEMRZNÚ
Líšky dokážu žiť aj v nehostinnom prostredí. Polárna líška je taká prispôsobivá voči chladným podmienkam, že dokáže prežiť aj teploty nižšie než -70 stupňov Celzia. Aj keď má mimoriadne teplý a hustý kožuch, vyzerá to, že nie je kľúčom k jej schopnosti prežiť za polárnym kruhom, pretože aj líška obyčajná je schopná vydržať nízke teploty. Avšak líška obyčajná, pretože je väčšia, potrebuje viac potravy, aby si udržala svoju telesnú hmotnosť. Na zasnežených pláňach v arktickej zime prežívajú ľahšie menšie živočíchy.

Ako druhý extrém môžeme uviesť fenka. Aj keď žije v horúcich púštnych podmienkach, má tiež hustý kožuch. Ako všetky šelmy psovité (členovia čeľade psovitých) nemá žiadne potné žľazy, ktorými by sa mohol ochladzovať, takže mu pomáha pred horúčavou jeho spôsob života. Sedí celý deň zabalený v kožuchu hlboko vo veľkej podzemnej nore. V noci môže byť v púšti veľmi chladno a potom mu jeho kožuch pomáha udržať si teplo, keď ide loviť. Populácia líšok obyčajných je vo Veľkej Británii taká veľká, že niektoré z nich sa presťahovali do miest. Dokonca si urobili noru v opustených  pivniciach, živili sa pri smetných nádobách a  vychovávali mladé medzi vrakmi áut na mestských smetiskách. Je prekvapujúce, že líšky sú schopné vybudovať si noru tak blízko pri svojom  pradávnom nepriateľovi  - človeku!

KTO JE KOHO NEPRIATEĽOM?
Človek začal loviť líšky pre kožušinu od čias, keď sa začal obliekať. Aj teraz je dopyt po líščích kožušinách veľmi vysoký. Pred desiatimi rokmi sa len v samotnej Severnej Amerike ulovilo celkom 388 643 líšok obyčajných, 264 957 líšok sivých a 37 494 líšok polárnych. V tom istom čase sa vyviezlo takmer milión kožušín argentínskej líšky sivej. V Severnej Amerike do určitej miery chráni líšky predaj licencií na lov a lovecká sezóna, ale inde neexistuje žiadna regulácia. V Afrike viedol lov fenkov k ich ohrozeniu, zatiaľ čo v Južnej Amerike sú líšky colpeo a argentínske líšky sivé chránené a obchod s ich kožušinami je prakticky nelegálny. Pes s malými ušami (líška) z tropickej Južnej Ameriky a líška swift obývajúca prérie v Severnej Amerike sú dokonca na zozname ohrozených druhov. Niektorí farmári považujú líšky za svojich nepriateľov a ich počty sú regulované. V niektorých krajinách, napríklad vo Veľkej Británii, Írsku, Spojených štátoch a Austrálii, sa stal lov líšok športom. Pri love na líšku obyčajnú sa používajú svorky psov, ktoré ju uštvú, zatiaľ lovec alebo lovkyňa ich sleduje na koni. Táto forma lovu sa stala populárna v 17. a 18. storočí, kedy počet tradičnej lovnej zveri - vysokej - bol príčinou, že sa lovci museli orientovať na líšky. Veľa ľudí  zdôrazňuje surovosť tohto športu, kde sa zviera uštve na smrť, ale jeho zástancovia tvrdia, že počty líšky obyčajnej sú v mnohých oblastiach také vysoké, že by ich farmári aj tak museli strieľať. V 19. storočí doviezli líšky do Austrálie, aby tu osadníci mohli tento šport pestovať.