Ležíš v Karibiku a je ti dobre... /1./

Dlhší čas čakania na pasovú kontrolu skracuje „fotografovanie na pamiatku“ s mulatkami v dlhých, ornamentovaných červenobielych róbach s volánmi po lakeť. Vybavovacia hala je vlastne kruhový dom z dreva a bambusu so strechou z palmového lístia. Domáci architekt Oscar Imbert naprojektoval stavby ako moderné zväčšeniny pôvodných chyží ostrovanov a stvoril tak letisko napospol kúzelné, až rozprávkové. V malebnom areáli sa rozlieha živá hudba kapely v rytme karibského merengue, aj vďaka ktorému – ako sa neskôr presviedčam dva týždne od rána do noci – je veselá táto inak chudobná krajina s takmer ôsmimi miliónmi obyvateľov.

Bavaro Resort – tak ako všetky ostatné luxusné letoviská na východe ostrova v oblasti Punta Cana – je od domorodého sveta prísne oddelený. A to od roku 1969, keď istý Američan preletúval východné pobrežie ostrova v snahe nájsť vhodné miesto pre námornú školu, no objavil desať kilometrov dlhé pobrežie s jemným bielym pieskom a priezračnou, azúrovou vodou. Investori prileteli okamžite – o dva roky boli prvé hotely v Punta Cana v prevádzke. Pláž v Punta Cana sa ocitla aj v štúdii UNESCO o rozvoji turistiky: „Medzi všetkými turistickými plážami na svete sa len málo môže porovnávať s takým jemným pieskom a čistou vodou. Piesok je taký jemný a voda taká priezračná, že ťažko uveriť, že ide o skutočnosť. Niet pochýb, že Punta Cana patrí medzi najlepšie tropické turistické oblasti na svete.“

ALL INCLUSIVE – VŠETKO JE V CENE

Počas pobytu v Punta Cana som sa každý deň pohyboval medzi jednotlivými letoviskami, prechádzal po predlhej pláži a hľadal mušle, vnáral sa do palmových lesov, no obsiahnuť celý oddychový megakomplex sa mi nepodarilo. Veď napríklad len golfové ihrisko Bavaro Resortu sa rozprestiera na ploche 75 hektárov. Možnosti oddychu a zábavy sú nepreberné: od potápačstva cez vodné športy, tenis, jazdu na koni na hotelovom ranči s tridsiatimi koňmi. Každý večer sa hlavná hotelová sála pre dvetisíc ľudí stala miestom trojhodinovej show s vynikajúcimi tanečníkmi, akrobatmi, domácimi kapelami, s aktívnou účasťou publika. Čašníci s plnými podnosmi doslova tancovali v rytme merengue medzi stolmi, roznášajúc najmä miešané nápoje.

Dominikánskym fenoménom je domáci rum, ktorý kvalitou konkuruje jamajskému. Značky „Barceló Imperial“, „Bermudez 137 Aniversario“, „Brugal Siglo de Oro“ či „Macoris“ sú naozaj špičkové. Domáci ich ponúkajú ako „vitamínový“ nápoj – zmiešaný s Coca–colou. Volajú ho Cuba–libre. Biely rum je vynikajúci aj v kombinácii s ananásovou šťavou alebo kokosovým mliekom, ktoré vrtkí a neprestajne veselí a usmiati čašníci nosia priamo v kokosovom orechu so slamkou zastrčenou do odseknutého otvoru.

Pre turistov v Dominikánskej republike je imponujúci systém All inclusive, zaužívaný najmä na severe ostrova, čo znamená, že všetko je v cene. Konzumujete koľko a čo vám hrdlo ráči, vrátane všetkých možných nápojov, ktoré čašníci roznášajú až na pláž či k bazénu. A nabehajú sa naozaj dosť, pretože sezóna je tu po celý rok; aj keď je najchladnejšie, voda v mori nie je studenšia ako 27 stupňov Celzia a vzduch neklesá pod 30 stupňov Celzia.

ROĽNÍCKA IMPRESIA Z KRÁĽOVSKÉHO ÚDOLIA Mladík sedel vystretý ako svieca na svojom ťažnom koni a iba podchvíľou sa obzrel na muža, ktorý sa vzadu za koňom opieral do pluhu. Kvapky potu na jeho chrbáte žiarili ako perly v slnečnom svetle. Kontúry jazdca, koňa a roľníka sa spájali do jednej siluety, tieňohry neskorého popoludnia.

Po dlhej ceste sem až zo Santa Dominga som bol taký unavený, že som potreboval pauzu. Zaparkoval som auto neďaleko cesty a vykročil k plotu, ktorý ohraničoval pole. Tam som si zapálil cigaretu a pozoroval, ako spomínané trio vyoralo brázdu a otáča sa, aby pokračovalo v novom rade. Obzeravý pohľad orúceho koňa bol pre mňa vítaným kontrastom po jednotvárnom náhlení sa na diaľnici.

Keď ma oráč zbadal stáť pri plote, zakýval mi rukou na pozdrav a vybral sa ku mne bližšie. Jazdec a kôň pokračovali pokojne vo svojej práci.

„Pekný výhľad, však?“ povedal muž, keď dorazil k plotu. Vzápätí sa otočil a obaja sme vychutnávali scénu pred našimi očami.

Kobyla, zelené pole, večerné slnko.

„Ako obrázok,“ dodal môj spoločník a podal mi jednu zo svojich cigariet. V tichosti sme spoločne pofajčievali, zatiaľ čo pred našimi očami sa predlžovali tiene a zapadajúce slnko zahaľovalo pole teplým, zlatým svetlom. Pomyslel som si, že pred stáročiami chceli pôvodní obyvatelia, Tainovia, na tomto mieste pestovať tabak. Pre nich to bola svätá bylinka, akýsi most medzi ľuďmi a svetom duchov.

„Dobrý kus zeme,“ povedal môj spoločník. Hoci sa vyjadril tak, akoby myslel iba na kus zeme ležiaci pred nami, gesto jeho rúk jasne naznačilo, že myslí na celé údolie Cibao – Tal. Kolumbus nazval túto oblasť Kráľovským údolím – vďaka jej úrodnosti. Muž stojaci vedľa mňa sa vyjadril skromnejšie: „Dobrá pôda, veľmi bohatá…“

Pôda, ktorú mrvil v ruke, voňala korenisto. Napadlo mi, že tak nejako podobne vonia u nás les po daždi.

„Táto pôda mi patrí a patrila tiež môjmu otcovi a predtým jeho otcovi. Jedného dňa sa vlastníkom stane môj syn.“ Pohyb jeho spodnej pery naznačoval, že myslí mládenca na koni, ktorý ostatne práve mieril k nám. Šťastné to dieťa Kráľovského údolia, ktoré je, takpovediac, potravinovým silom ostrova.

V NAJKRAJŠEJ KRAJINE PIJÚ AKO DÚHA…

Poľnohospodárstvo je dodnes jedným z pilierov Dominikánskej republiky, hoci na hrubom národnom produkte sa podieľa pätnástimi percentami, kým priemysel, obchod a turizmus zabezpečujú asi polovicu. Približne 30 percent pôdy je poľnohospodársky obrábanej, 43 percent tvoria pasienky a 13 percent sa využíva v lesnom hospodárstve. Takmer polovica pracovných síl krajiny je činná v poľnohospodárskom sektore. Skutočnosť, že viac ako dve tretiny poľnohospodárskej pôdy sú rozdelené na parcely menšie ako 5 hektárov, čo je nedostačujúce na uživenie početnej rodiny, viedla k veľkému úteku z úrodných oblastí do miest.

Cukor je ešte stále exportnou jednotkou Dominikánskej republiky. Koncom 19. storočia tu postavili široké základy pre pestovanie cukrovej trstiny, ktoré dosiahlo svoj vrchol v roku 1970. Pokles cien na svetovom trhu a zníženie importných kvót Spojenými štátmi viedli k dramatickému zrúteniu príjmov zo štvrť miliardy dolárov na polovicu. Pre vládu to znamenalo hľadať ďalšie možnosti popri exporte cukru. Dnes je v Dominikánskej republike v prevádzke 16 cukrových mlyníc, z toho 12 vo vlastníctve štátu.

„V najkrajšej krajine, akú kedy ľudské oko videlo“, povedané slovami Krištofa Kolumba, sa pije, takrečeno, ako dúha… Vynikajúci rum sa vyrába v šiestich továrňach, ale apetít troch miliónov turistov ročne a skutočnosť, že priemerný Dominikánec vypije päť sedemdecových fliaš týždenne, zamedzujú exportnému odtoku vynikajúceho tvrdého moku.

Popri cukre je vývozným artiklom číslo dve káva, dovezená do krajiny roku 1768. Pestuje sa vo vyššie položených častiach krajiny, predovšetkým v provinciách Peravi, Santiago, Puerto Plata a Barahona. Kakao dovezené na ostrov Hispaniola výmenou za cukor a kože má dnes odbyt najmä v USA. Tam smeruje aj tabak a vynikajúce cigary najmä z provincií La Vega a Santiago, rovnako ako do Španielska, Francúzska, Holandska a Nemecka. Medzi užitočné rastliny, známe už pôvodným obyvateľom, ktoré i dnes majú svoj ekonomický význam, patria podzemnica olejná (búrske oriešky) a bavlna.

ŽENY PERÚ AKO TATRAMATKY

Cukrová trstina je, pravdaže, fenomén, ktorý striasa pracovným odporom „blahobytných“ Dominikáncov… Práca na plantáži v tropických horúčavách je taká neznesiteľná a tak mizerne platená – za dennú mzdu 60 pesos sa nedá takmer nič kúpiť – že tí ju prenechávajú radšej úplne biednym Haiťanom zo západnej časti ostrova Hispaniola. Keď človek vidí ich chatrče na pokraji plantáží, má sto chutí na tisíc sĺz. Cukrová trstina rastie rok a potom sa po ôsmich až deviatich mesiacoch zberá úroda päť rokov nepretržite. Vzápätí sa drevo likviduje a začína sa nový kolobeh.

Banány, ananásy, mango, papaya a ďalšie druhy tropického ovocia rastú neprestajne, trikrát do roka, sú lacné a vlastne predstavujú jeden zo základných druhov poživne. Aj v tekutom stave, v zmiešanine s rumom, trebárs za obľúbeným kuraťom s omáčkou, ryžou a fazuľou, ak sa nepopíja len tak sólo…

Tropická krajina je skutočne rajom pre ľudí s nízkymi príjmami. Uvedomoval som si to čoraz viac a viac, čím viac dedín a miest sme mali za sebou na ceste z letoviska Punta Cana do dvojmiliónového hlavného mesta. Na trase Higüey – La Romana – San Pedro – Santo Domingo sme míňali tisíce a tisíce príbytkov v príjemných svetlých farbách, postĺkaných ako kôlne z dreva. Ženy podávajú výkony ako tatramatky – bielizeň vešajú stále a všade, najčastejšie na ploty z ostnatého drôtu, držiac sa zrejme kréda – chudobní, ale čistí! Tričko, trenírky alebo krátke nohavice – to je všetko, čo stačí na život v teplej krajine. Nuž a na dôvažok topánky, ktoré sú neprimerane drahé. Beda však, akonáhle príde obdobie tropických dažďov. Keď búrky vyčíňajú len polhodinu, či sotva hodinu, celou Dominikánskou republikou sa valí blato a bahno, pretože kanalizácia je neznáma aj v hlavnom meste a pre majetkovú roztrieštenosť pozemkov ju tu nikto nikdy nepoloží.

Ivan Klč