Lesožienka

Hanka vyrastala v malej, slovenskej dedinôčke, kde si ľudia pomáhali a kostolné zvony bili ako na poplach. Nejedna slečinka mohla Hanke tíško závidieť – konzumovala len ozajstné biopotraviny, dýchala čerstvý vzduch, svoje telíčko a vlasy vyživovala bylinkami zo záhradky. Namiesto piatkových a, samozrejme, aj sobotňajších nocí v zafajčených diskokluboch, trávila čas s dobrou knihou v ruke alebo, ak to počasie dovolilo, vychutnávala si romantické kúpanie v jazere.

Krásna tvár jej bola prirodzenou, žiarivo biely úsmev nemal ani najmenšieho dočinenia s bieliacimi produktmi, štíhly driek a nohy ako laň sa neformovali v prepotenej posilňovni, ale na statočnom gazdovstve. Hanka bola jednoducho šikovná, krásna a stále usmievavá. Nikdy ju nič nerozhodilo, na všetko mala recept patentovaný v prírode a ak jej bolo do plaču, pred všetkým zutekala na zazelenanú lúku.

Rozprestrela si na tráve deku, ľahla si pod zlatisté slnečné lúče a neuvažovala. Kochala sa obyčajnou krásou, ktorú tetuška príroda ponúka, rozprávala sa s motýľmi a pýtala sa lienky, aké bude zajtra počasie. Nie preto, aby ju to preveľmi zaujímalo, len tak, aby trápenie zmenila na radosť. Aj zajačika-ušiačika vyspovedala, prečo sa tak náhli, akoby na druhom konci chotára dávali mrkvu zadarmo.

Krásne bolo dívať sa na dospievajúcu devu, nejeden svetoznámy fotograf by zatúžil tento rozkošný obrázok zvečniť, no Hanka nečakane rýchlo vstala, zbalila deku a nahnevane odišla preč. „Príjemnejšie by sa nám oddychovalo pod holým nebom, keby lastovičky nemali svoje potreby,“ mrzuto zašomrala Hanka.

Tatiana Kovalčinová