Lenka

Kaviareň bola plná ľudí. Všade sa rozliehala vrava a dym sa dal doslova krájať. Nebyť toho, tak by som sem chodila častejšie. Bola tu slabá klimatizácia a pre nefajčiara sedieť tu, bolo doslova utrpenie. Moja známa Vlastička však veľa fajčila, a tak som tu teda s ňou sedela a trpela.
Keď som išla k baru objednať nápoje, zrak mi padol na ženu, ktorá sedela za stolom sama... Niečo sa mi na nej zdalo známe. Počúvala som Vlastičku jedným uchom a pohľad sa mi stále vracal k tej osamelej žene.
Zrak sa nám stretol a v jej očiach sa zablysklo spoznanie. Vtedy som si spomenula aj ja. Bola to Lenka, pekná blondínka už v zrelom veku. Vždy chodila legantne oblečená a krásne upravená. Jej manžel bol profesor, ktorý zároveň učil v malom mestečku aj tanec. Viedol kurzy spoločenského tanca a touto činnosťou sa dostal do povedomia verejnosti. Mali spolu jedného syna. Tvorili spolu pekný pár, len s jednou, dosť závažnou chybou. Často som Lenku aj s manželom vídavala sedieť pri poháriku. Že holdoval tomuto zlozvyku on, bolo známe, ona však, ako sa zdalo, mu robila viac menej spoločnosť.

Ospravedlnila som sa Vlastičke a prisadla som si k mojej známej. Pri stole som si ju prezrela dôslednejšie. Predo mnou sedela smutná, osamelá žena s pohárom piva v ruke. Vyzeralo to tak, že nebol prvý, ani posledný.

“Počula som, že pracuješ s realitami”- prihovorila sa mi, keď sme sa zvítali.
“Ale nie - to je nejaká mylná informácia”- odpovedala som jej, “môžem Ti však zohnať dobrú realitnú maklérku, nakoľko moja známa sa tomu úspešne venuje. Čo predávaš?"-nedalo mi....
“Byt, a to dosť súrne”- odpovedala mi Lenka smutne.
“Dlhy?”- nič iné ma nenapadlo a ona smutne prikývla.

Objednala si ďaľšie pivo a rozhovorila sa. Manžel zomrel pred dvoma rokmi na onkologické ochorenie a ona ostala sama s chorľavým synom. Onedlho po jeho smrti však vyplávalo na povrch, že rodine zanechal značné dlhy. Aby toho nebolo málo, prepustili ju z práce,- “že vraj riedili stavy”- dodala smutne. Ostali teda so synom sami, ale nedarilo sa. Syn bol nepriebojný, nesmelý, nemohol si nájsť zamestnanie a v žiadnom dlho nevydržal. Žiaľ zapíjal v alkohole, ale tentokrát sa už pridala aj Lenka. Nemohla uniesť trpký osud, a keď si vypila, svet sa jej zdal o poznanie krajší. Dlhy pribúdali, exekútori sa ozývali. Nakoniec ťažko ochorel aj syn. Trápil sa asi rok a umrel vo veľkých bolestiach..... Lenke ostali len oči pre plač a značné dlhy, ktoré nie je schopná splatiť. Ide teda predávať byt...
Môžem povedať, že pri tomto rozhovore ma doslova striaslo. Lenka si objednala ďalšie, v poradí už štvrté pivo a tupo hľadela ponad stoly. Pripadala mi ako totálne skrachovaná existencia.
Prisadla som si v Vlastičke, ale nemohla som sa sústrediť na rozhovor. Niekto múdry povedal: “Nepreklínaj život a miluj ho taký, aký je, lebo on si Tvoje bytie zaslúži....”
Je Lenka sama na vine, alebo to tak mala napísané v knihe osudu? Odpoveď však znie – alkohol.

Slávka Nováková