Legendárna turčianska trilógia opäť ožíva

Trilógia Alžbetin dvor, Volanie vetra a Kvet hrôzy je umelecky mimoriadne vydarený príbeh fabriciovskej rodinnej kliatby, v ktorom sa autorke podarilo spojiť osudy zemianskych rodín s dobrým poznaním historických a regionálnych reálií a vytvoriť príbeh s množstvom výrazných postáv.

Po románe Alžbetin dvor vychádza teraz v novom vydaní druhý diel legendárnej turčianskej trilógie. Volanie vetra vás opäť vtiahne do pohnutých osudov potomkov Mathiasa Fabiciho, zakladateľa panstva Alžbetin dvor a pôvodcu kliatby, čo poznačila fabiciovský rod.

Úloha hlavného hrdinu a rozprávača tentoraz pripadla Danielovi de Liessovi, vnukovi Filipa Fabiciho a synovi krásnej Celesty de Liess. Prostredníctvom neho sa dozvedáme o zlomových momentoch tak rodinnej histórie, ako aj histórie Slovenska v prvej polovici dvadsiateho storočia.

V centre Danielovho rozprávania sa okrem nešťastnej Celesty, ktorú ako sedemnásťročnú proti jej vôli vydali za oveľa staršieho muža, ocitajú jeho druh z detských čias Lukáš Abram a nevlastný brat Wilhelm Karl de Liess, ktorý sa za vojny vracia na Vrútky ako vysoký dôstojník SS s tajným poslaním.
Udalosti naberú dramatický spád a zdá sa, že osudový konflikt medzi nevlastnými súrodencami je neodvratný…

Do podoby šesťdielneho televízneho seriálu s názvom Alžbetin dvor pretvoril turčiansku trilógiu režisér Andrej Lettrich.

Hana Zelinová pracovala ako redaktorka časopisov Slovenský východ a Novosti v Košiciach. Bola tiež riaditeľkou nakladateľstva Svojeť, v roku 1960 sa stala redaktorkou detského časopisu Zornička, kde pôsobila až do odchodu na dôchodok roku 1972.
V prvom románe Prístav pokoja (1944) zobrazila životné príbehy viacerých generácií zemianskeho rodu z Liptova.
V trilógii Anjelská zem (1946), Hora pokušenia (1948) a Dievočka, vstaň! (1948) opísala životný príbeh dievčiny z horskej samoty.
V nasledujúcom románe Diablov čardáš (1958) tematicky siahla do obdobia prvých povojnových rokov.
V dievčenskom románe Večer neprídem (1964) sa tematicky vrátila do súčasnosti a zobrazila v ňom citový život dievčaťa na prahu dospievania.
Vrcholom jej tvorby je však historická trilógia Alžbetin dvor (1971), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977), v ktorej zobrazila životné osudy štyroch generácií viacerých zemianskych rodín v Turci od 18. storočia až do nedávnej minulosti. V súbore noviel Hodina zažíhania sviec (1979) sa tematicky vrátila do súčasnosti.
H. Zelinová je tiež priekopníčkou rozhlasového a televízneho dramatického žánru na Slovensku.

Začítajte sa do príbehu Volanie vetra:

1
Je dvadsiateho siedmeho augusta roku tisícdeväťstoštyridsaťštyri — šesť hodín a tridsaťsedem minút, ak sa ešte môžem spoľahnúť na hodinky, ktorými som pred necelou hodinou tresol o prednú nohu klavíra v úsilí pri páde sa čohosi zachytiť. Vonku sa rýchle stmieva, na rímse okna vtáci pípajú ako pred nocou; oblohu zatiahli ťažké čierne mračná a driapu ju blesky približujúcej sa búrky.
Nemám rád búrku; odmala sa jej bojím, desí ma aj teraz, ale zároveň sa jej neviem dočkať. Bláznivo sa nazdávam, že ozónom naplní aj náš dom, aj nás v ňom. Koho? Tých, čo si pod jeho strechu poskladali hlavy na vankúše a na máry.
Priznal som sa, že nemám rád búrku. Postupne sa popriznávam ešte k mnohému, čo nemám rád, okolo čoho chodím s odporom, na čo nerád myslím, nerád pozerám, čo však vláčim so sebou ako slimák ulitu bezmála tridsať rokov.
Nemám rád ani náš dom, ktorý aj dnes stojí uprostred ulice, ako stál na sklonku cisárstva. Isto-iste ho vtedy Méltóságos úr Ruttkay Ráth Péter, uhorský kráľovský dvorný radca, hlavný riaditeľ Košicko-bohumínskej železnice, čestný občan hornouhorského mesta Vrútky a môj krstný otec, nemienil osídliť ani žiaľom, ani nami. Je vernou kópiou vily, ktorú dal postaviť gróf Csáky pre herečku Déryovú v Košiciach a o ktorej od nepamäti šli chýry ako o sídle lásky a bezstarostných radovánok. Náš dom však nasiakol smútkom ako špongia vodou a životy v našom dome zhasínali tak ľahko ako sviečky v prievane. Hovoriť o našom dome je toľko ako odhrnúť záclonu z toho, čo sme predtým starostlivo zakryli a na čo sme nástojčivo chceli zabudnúť. Hovoriť o našom dome je vlastne hovoriť o hriechu…
Habkám — myšlienky mám zmätené, ale ani moja myseľ nie je pokojná. Neprestajne mi v nej znie ten skôr prekvapený ako bolestivý Abramov výkrik. Čo ním chcel povedať? Prekliať ma a či varovať? A čím dlhšie naň myslím, tým jasnejšie viem, že ma Abram chcel zachrániť. Brata pred bratom.
Preto, Abram, brat môj, porozprávam, prečo si musel umrieť…

2
To májové ráno voňalo čerstvým chlebom a hruškovým kvetom. Čerstvý chlieb roznášal po vrútockých panských domoch Sinaibergov pekársky učeň ešte za tmy, aby ho slúžky, nedajbože, nepoložili pred svojich pánov na stôl teplý a nestráviteľný. Čo by sa stalo, nechceli ešte raz zažiť ani slúžky, ani starý Áron Sinaiberg, ktorému sa našťastie ušlo vypočuť si iba výčitky a prednášku doktora Szolárika o nezdravom kvasení v črevách a v žalúdku. Železničný šéflekár však neušiel prenikavému postonkávaniu manželky prednostu hlavných dielní Košicko-bohumínskej železnice Františka Saagera, takto najkrajšej a najelegantnejšej vrútockej panej — medzi svojimi nazývanej Szépség —, počas spomenutej žlčníkovej koliky.
Vôňa rozkvitnutých hruškových kvetov sa niesla z každej záhrady od Figury po Lihotu, nielen preto, že vrútocká pôda má v sebe čosi, čo hruška potrebuje, ale najmä preto, lebo ju páni obľubujú takisto ako Sinaibergov dobre vypečený, chrumkavý pšeničný chlieb.
To májové ráno teda nielen voňalo, ale bolo aj svieže. V noci spŕchlo, no nie tak, žeby medzi mačacími hlavami vydláždenej Hlavnej ulice, vedúcej na stanicu Východnej dráhy, stáli mláky; pršalo drobno a husto — voda mala kedy vsiaknuť do kyprej jarnej zeme, nemala však čas uschnúť, preto sa zdal vetrík, čo ju okolo ôsmej vysúšal, taký svieži a čistý.
To si o ňom myslela aj tučná Frau Lengyel, jediná modistka medzi Košicami a Bohumínom, ktorú Szépség obdarila svojou dôverou a ktorej i najfantastickejší výtvor si bola ochotná kedykoľvek založiť na hlavu bez najmenšieho váhania. Práve čo v svojom obchodíku sfúkla petrolejovú lampu, otvorila dvere a vytiahla roletu.
Prvé, čo si všimla, bolo, že na Hlavnej ulici zasa prvá otvorila obchod a že sa k nej náhlia dve ženy, ktoré si u nej ešte klobúk nekúpili. Troška ju to zamrzelo, v nevôli vydula spodnú peru, ale potom si múdro povedala: Čo nie je, môže byť. A vykročila na chodník, práve keď staršia z ponáhľajúcich sa zemianok povedala mladšej, takému bielemu púpätku medzi hruškovými kvetmi:
„Vlečieš sa ako smola! To si si musela akurát dnes obuť nové topánky?“
Sedemnásťročná Celesta Fabiciová pridala síce do kroku, aby udobrila pani tetku a tútorku Adelu Mathušovickú, rodenú Ruttkayovú, ale pred obchodíkom Frau Lengyel zastala, ako keby nielen jej lakové čierne topánky, ale aj jej malé nohy raz a navždy vrástli pred výkladom do zeme, a potom povedala obdivne:
„Pozrite sa, drahá moja pani tetka, je to klobúk a či kvetinová žardiniéra?“

Milan Buno, literárny publicista