Láska ťa neopustí (5.časť)
Srdce jej búšilo a telo zaliala neovládateľná horúčosť. Podlomili sa jej kolená a v žalúdku cítila príjemné mravčenie.
Zaskočená a zmätená len odpovedala: „Aj ty si fajn, Pierre,“ vytrhla sa z jeho zovretia, rozbehla sa a rýchlo otvorila dvere na dome, ktorý patril jej rodine desiatky rokov.
„Nerozumiem tomu,“ povedala sama sebe, „ja nechcem obyčajného nevzdelaného chlapca bez budúcnosti.“
„To je koniec, už ho nikdy nesmiem vidieť,“ prikázala sama sebe.
Do duše sa jej vkrádal smútok. Akoby strácala kúsok zo seba samej. Lenže nemohla urobiť inak. Vidina úspechu, peňazí a moci zatienila všetko ostatné. Zaspala nepokojným spánkom.
Desivé ticho prerušoval šum korún stromov, do ktorých narážal vietor. Dažďové kvapky stekali po okenných tabuliach a tíško dopadali na plechový parapet. Vonku zúrila búrka. Rachot dunivých hromov sprevádzali zlovestné blesky. Sáru triaslo od zimy, dych mala rýchly, túžila sa vyplakať, no nešlo to. Chcela kričať, lenže hlas sa stratil, nevedno kam. Nevládala sa ani len pohnúť. Nič nevidela. Všade vôkol nej vládla tma čierna ako uhoľ. Mladé telo nie a nie ju poslúchať. Snažila sa hýbať rukami, otočiť hlavou, no jej telesná schránka bola bezmocne prikovaná k nemocničnej posteli. Jediné, čo jej dávalo nádej, že ešte stále žije, bola bolesť. Neutíchajúca bolesť ovládala kosti, svaly a nevyhýbala sa ani srdcu. Mala pocit, akoby keby jej do miesta, odkiaľ vyvieral život, vrazili dýku. Krvácalo. Bolesť pôsobila vyčerpávajúco, ale nevzdávala sa, pretože túžba žiť bola neskutočne silná. Bojovala zo všetkých síl a navyše neprestajne pociťovala existenciu „niečoho“ zvláštneho.
„Niečo“ dokonale čisté a zázračné jej dávalo silu.
„Otvor oči, Sára, prosím, pozri sa na mňa“ kľačal pri jej posteli. Pozeral na jej nehybné telo a vôbec netušil, čo sa odohráva v duši mladej ženy. Nevedel, že dievča jeho života zvádza vnútorný boj so samotnou smrťou. Držal ju za ruku a tíško sa modlil. Prosil Boha, aby ju na tomto svete ešte nechal.
Od Sárinej nehody ubehlo niekoľko týždňov. Rodičia ju zverili do rúk najlepších odborníkov. Urobili, čo mohli. Ostatné bolo na nej. Dennodenne sa dívali na strácajúce sa telo, v ktorom stále tlel plamienok života. Cítili bezmocnosť. Dali by jej svoj vlastný život, no každým dňom si viac a viac uvedomovali, že zákony života a smrti sú nemenné. Nakoniec v nich prebudilo iskru nádeje jedno nedeľné ráno, keď sa v izbe, kde ležala, ozvalo tiché: „Pierre“.
Rodičia mladého dievčaťa neváhali ani chvíľku a poprosili Pierra o pomoc. Neváhal ani chvíľku, pretože Sáru nosil stále vo svojom srdci. Od doby, keď odišla, smutne sedával na brehu mora a spomínal na čas, ktorý s ňou prežil. Od okamihu plného nádeje ubehlo niekoľko dní. To už Pierre sedel pri jej posteli a rozprával jej príbeh ich spoločnej lásky, čarovných chvíľ strávených v najkrajšej časti Francúzska. Nevynechal ani najmenší detail. Občas sa zamotal v spleti anglických výrazov, no každé slovo, ktoré vyšlo z jeho úst, bolo plné lásky k dievčaťu, ktoré jeho citmi pohrdlo. No jeho nádej nezomierala. Veril, že rovnako, ako sa prebudí ona, vzplanie i jej láska k nemu.
Svitalo nové ráno. Nový deň, ktorý ponúka príležitosť začať odznova. Možnosť opäť vstať a ísť ďalej. Pierre driemal pri nemocničnej posteli, kde ležalo krásne, no trochu smutné mladé dievča. Pohladil ju po čiernych havraních vlasoch a pobozkal na líce: „Dobré ráno, Sára,“ zašepkal a otvoril nemocničný oblok. Dovnútra začal prúdiť čerstvý vzduch. Na nebi žiarila ohnivá guľa, ktorá bola predzvesťou nádherného dňa. Nemocničné prístroje vydávali nemenný monotónny zvuk, ktorý bol dôkazom toho, že žije. Miestnosťou sa vznášala vôňa levandule. Presne ako vtedy, keď im bolo tak krásne.
„Pamätáš sa, Sára?“ vzdychol a pri pohľade na nehybné ústa sa mu z očí skotúľala slza. Chytil ju za ruku a i napriek smútku, ktorý vládol v jeho duši, jej opisoval rodiaci sa nový deň. Drobná ruka v jeho dlani sa nebadane pohla. Pocítil jemnučký stisk. Neveril. Bol zmätený. V tej chvíli, ktorú tak túžobne očakával, zrazu nevedel, čo robiť. Viečka sa jej pohli.
„Sára, Sára, som taký šťastný,“ kričal a pozeral na dievča v jeho blízkosti. Otvorila oči, jemne sa usmiala.
„Pierre, neopustil si ma,“ povedala tíško. „Nerozprávaj,“ chytil ju do náručia a prisahal, že jej už nikdy nedovolí odísť.
MIMI
Pekné čítanie
