Láska pre štena

Šteňa nemá v sebe zakódovaný obraz svojich rodičov, avšak ihneď ako začne vidieť a počuť, keď sa jeho nos naučí lepšie rozlišovať (na konci tretieho týždňa života), začne sa do jeho mimoriadne citlivého mozočka vtláčať„pachový obraz" príslušníkov jeho druhu, a to na celý život.
Ak sa v kritickej fáze rozvoja psieho mozgu neobjaví človek (3. - 8. týždeň), tak človek pre psa zostane navždy cudzím a svojou veľkosťou aj nebezpečným tvorom.

Optimálny čas, keď sa šteňa má dostať do rúk nového majiteľa, je vo veku 8 týždňov. Z toho vyplýva, že pri zaobstarávaní šteňaťa je vhodnejšie obrátiť sa na chovateľa než do oblasti masového chovu. Šteňa z rúk chovateľa je sebavedomejšie a otvorenejšie novým podnetom, z veľkochovov je plachejšie a väčšinou sa vyraďuje z ďalšieho chovu.

Šteňatá sa prirodzene musia oveľa dôvernejšie než s vonkajším vzhľadom človeka oboznámiť s jeho pachom. Preto by šteňa nemalo zostávať príliš osamote, nesmie sa v ňom vypestovať pocit, že je na ťarchu. Naopak, malo by cítiť blízkosť človeka, čo však nevyžaduje pestovať ho či neustále láskať a hladkať, lebo aj tu platí, že priveľa lásky škodí.

Všetky zdravé šteňatá rady a veľa hryzú. Neznamená to však, že by hrýzli v pravom slova zmysle. Od začiatku kontaktu so šteňaťom mu preto dávame najavo, že síce počas hry smie chytať a držať naše prsty, ale len s potrebnou a nevyhnutnou jemnosťou. Pes má svojich 42 zubov predovšetkým na trhanie, hryzenie, získavanie potravy, ale vie s nimi zaobchádzať aj veľmi opatrne a jemne. Šteňatá sú od prírody schopné ovládať silu tlaku svojich čeľustí a ani pri hre neprekročiť únosnú mieru.

Stáva sa napríklad, že šteňa pri hre uchytí do tlamy kanárika, odbehne s ním, a potom ho pred očami vystrašeného majiteľa opäť pustí.