Láska ľudi ich zotročila

Povesti o inteligentných a priateľských obyvateľoch morí, ktorí zachraňujú topiacich sa a chránia plavcov proti žralokom, si rozprávali už starí Gréci. V moderných časoch k bájkam pridali ešte zvesti o údajných liečivých schopnostiach delfínov, ktoré svojou tajomnou životnou energiou uzdravujú slepých a chromých. Zábery autistického chlapca, ktorý po stretnutí s delfínmi v jednom americkom delfináriu začal opäť komunikovať, obleteli celý svet. Do zorného poľa kamery sa však už nezmestil tréner, ktorý delfína za vhodné správanie odmeňuje rybami a za nevhodné trestá hladom. A už vôbec v televíznom šote nepadla ani zmienka o tom, že pre chudáka delfína prítomnosť cudzieho tvora v malom bazéne znamená nadmerný stres.

Ako to teda v skutočnosti je s údajnými delfíními schopnosťami?
Na celom svete žije viac než 40 druhov delfínov - najznámejší z nich je nesporne delfín skákavý. Delfíny sa na Zemi objavili o desať miliónov rokov skôr než človek. Aj keď žijú vo vode, nie sú to ryby. Sú to cicavce (to znamená, že rodia živé mláďatá), a tak sa musia pravidelne vynárať na hladinu, aby sa nadýchali vzdušného kyslíka. Nemajú srsť, telesnú teplotu im pomáha udržiavať hrubá vrstva podkožného tuku. K povestiam o ich zázračných schopnostiach celkom určite prispel zvláštny spôsob, akým sa delfíny orientujú. Viac než oči totiž využívajú svoj veľmi dômyselný sonar. Pri vypúšťaní vzduchu z dýchacieho otvoru, ktorý majú podobne ako veľryby na vrchnej časti hlavy, vznikajú typické delfínie cvakavé a hvízdavé zvuky. Vzduch však tiež môžu z nosného vaku vypúšťať cez sústavu chlopní. Tie sú umiestnené v nosnej dutine pod miestom, kde sa vytvára ultrazvuk. Ten vzniká chvením v osobitným vačkoch. Zvuk je potom nasmerovaný akýmsi akustickým zrkadlom (označuje sa ako melón). Melón je zvláštne tukové teleso v prednej časti hlavy (preto tu majú delfíny zvláštnu hrču) tvoriace zvukovú šošovku. Odrazený zvuk (zmenený odrazom od cieľa) potom delfíny prijímajú dutým kanálikom v dolnej čeľusti, odkiaľ ho zvláštnym spôsobom prevedú do stredného ucha. Delfíní sonar je veľmi dokonalý v mnohých ohľadoch lepší než zrak. Delfín ním môže zmerať nielen jednotlivca (potápači, ktorí cvičili delfíny v bazénoch, opisujú čudné chvenie a vibrácie po celom tele), ale aj napríklad kŕdle rýb a je schopný získané informácie vyhodnocovať. Tak zistí napríklad fakt, že jeho náprotivok práve jedol, alebo že sa zle cíti. Pravdepodobne v dôsledku zistenia, aký dokonalý delfíní sonar je, sa objavili názory, že delfíny sú schopné diagnostikovať choroby a dokonale ničiť rakovinové nádory. Tieto predpoklady sa vedecky nedokázali (a tiež sa im dá ťažko veriť, pretože delfíní sonar je stokrát slabší než bežný ultrazvuk používaný v lekárstve). Nezvratným faktom proti tomu je, že práve vďaka týmto neovereným legendám - a tiež vďaka znečisteniu morí a oceánov, klesajúcemu počtu rýb a bezohľadným rybárom - je prinajmenšom šesť z vyše štyridsať druhov delfínov na vyhynutie a ostatným sa skrátil priemerný vek zo 40 rokov na päť a pol roka. Neveľmi radostný stav súčasnej delfínej populácie je v príkrom rozpore s imidžom smejúceho sa priateľa ľudí, a najmä detí. Na tomto zavádzajúcom obraze sa podpísali médiá a tiež televízne seriály a filmy, nakrútené v 60. rokoch. Kvôli ich obrovskej popularite začalo predovšetkým v Spojených štátoch a v Austrálii  vznikať jedno delfinárium za druhým. Delfíny v nich cvičia, aby skákali cez horiace obruče, klapali čeľusťami, kývali hlavou na pozdrav a na rozlúčku chvostom. Významy všetkých týchto giest sú v skutočnosti iné, než im ľudia prisudzujú. Filmoví tvorcovia sa pravdepodobne riadili heslom Podľa seba súdim teba a cvičitelia v delfináriách sa všeobecným predstavám prispôsobili. V skutočnosti je delfínie kývanie hlavou a klapanie čeľusťou poslednou výstrahou pred útokom a kývanie chvostom je výrazom najväčšieho rozčúlenia. A skákanie? To síce patrí k delfínej prirodzenosti, ale na to, aby preskočil horiacou obručou, ho musia cvičitelia (podobne ako je to v cirkuse) donútiť násilím - väčšinou odopieraním potravy. Inak je to aj s typickým delfíním úsmevom - ich priateľský výraz totiž nemá nič spoločné so skutočným smiechom. Delfíny sa totiž smejú, aj keď sú nahnevané (teda majú navyše aj sklonenú hlavu a vycerené zuby). Ich neustály úsmev súvisí s komunikáciou pomocou ultrazvuku. Predsunutá dolná čeľusť sa klenie tak, aby mohla slúžiť ako akýsi druh antény pre utrazvukové tóny, ktorými sa delfíny dorozumievajú na stovky metrov. Ako vidieť, pre zvieratá pravdepodobne nie je nič horšie, než keď ich ľudia milujú - frustované mačky a pretučnelé psy by o tom tiež mohli rozprávať.

Aby sme však skončili aspoň trocha optimisticky, na záver jedna dobrá správa: ľudstvo možno za čas nechá delfíny na pokoji a nebude ich využívať a zneužívať len na svoj prospech. V Austrálii totiž postavili terapeutický bazén, v ktorom pravú oceánsku atmosféru vyvoláva supertechnika: vlnobitie obstarávajú motory a delfíny nahrádzajú hologramy a zvukové nahrávky.