Láska ide cez žalúdok! Príbeh na pokračovanie- 1. časť
„Zastav! Hovorím Ti stoj!“ zakričala Alena na Mareka uprostred davu.
„Sľubujem Ti, že sa naozaj nič nestalo, všetko si len namýšľaš. No tak, nebuď taký vzťahovačný!“
Marek zastal, no z jeho tváre bolo evidentné, že nie je vôbec ľahké všetko to, čo mu vírilo v hlave vypustiť z nej von. Ešte že večer nastane pre neho chvíľa chvíľ a zasadne do svojho obľúbeného kresla k svojmu obľúbenému...futbalu.
„Vieš čo, nechajme to tak, zatiaľ!“ zdvihol varovne prst. Alene už bolo jasné, že opäť niečo zasúva hlboko do podvedomia, aby to mohol v nestráženú chvíľu vytiahnuť, ako inak, proti nej.
„Prečo si nikdy nič nenecháš vysvetliť! Ja naozaj za nič nemôžem!“
Ticho. Spoločne vošli do spoločného panelákového bytu, aby mohli spoločne stráviť jeden z typických panelákových večerov. Obaja vošli do sprchy, avšak každý zvlášť, aby zo seba zmyli chuť dnešného dňa, ktorý ešte ani z ďaleka nekončil. Marek sa posadil na svoje obľúbené kreslo a Alena s uterákom na hlave automaticky pripravovala večeru. Niekedy to robila s fantáziou, snažila sa priniesť vždy niečo nové, čo by potešilo chuťové kalíšky jej manžela. Jej mama vždy hovorila: „Láska ide cez žalúdok“. Zobrala si to k srdcu. Presne tak ako mnohé ďalšie rady, ktoré mali byť zárukou jej šťastného manželstva. Tak kde sa stala chyba? Posledné mesiace viselo vo vzduchu niečo hmatateľné ťaživé. Ale čo bolo dôvodom tohto predbúrkového stavu?
Alena bola unavená z celého dňa. Aj napriek svojej únave všetko čo robila, robila na sto percent. Stôl bol krásne dekorovaný, večera rozvoniavala o dva bloky ďalej, len to teplo rodinného krbu sa kamsi podelo. Alena začala servírovať jedlo. V okamihu ju z myšlienok vytrhol nástojčivo bzučiaci zvonec.
„Marek, choď prosím Ťa otvoriť!“ jej prosba bola skôr automatická. V podstate ani nečakala, že sa jej polovička zdvihne od najdôležitejšieho zápasu sezóny.
Odložila tanier, utrela si ruky do svojich bokov a išla ku dverám. „Kto je?“ opýtala sa stroho.
Zvonec neprestával hrať tú svetovo známu melódiu vtáčích operencov. „Kto je?“ v hlase jej bolo cítiť mierne znepokojenie. Aj napriek varovaniu zvnútra, predsa otvorila. Plecom sa oprela o zárubňu. Nemohla uveriť vlastným očiam. Vo dverách................................
Katarína Matušková
Pekné čítanie
