Láska alebo sloboda? Musí si vybrať

Chce pomstiť smrť svojich milovaných rodičov.
No netuší, ako sa s ňou osud zahrá...

Jana Benková je jedna z najobľúbenejších slovenských autoriek a práve vydáva nový román Uličnica, v ktorom si jej čitatelia nájdu to, na čo sú zvyknutí. „Úsmev, slnko, iskrivé dialógy, a keďže disponujem obrovským množstvom informácií z rôznych oblastí, klasickú románovú dejovú líniu už tradične zdobím aj glosovaním aktuálnej slovenskej reality,“ približuje Jana Benková.

Najsilnejší je však samotný príbeh.
Hlavná hrdinka Svetlana naivne verí v spravodlivosť, ale netuší, s akým rafinovaným súperom sa pustila do zápasu. Jej dlho pripravovaná vendeta sa nevydarí tak, ako si naplánovala...
Teraz už striehne smrť aj na Svetlanu. Na úteku pred dôsledkami skončí úplne na dne – v cudzom meste, na ulici v spoločnosti žobrákov a holubov. Vystrašené dievča bez prostriedkov napokon prijme miesto striptérky vo viedenskom nočnom klube. Stane sa hviezdou nočného života rakúskej metropoly a dúfa, že konečne našla svoje šťastie...

Lenže život jej ho nedaruje len tak a Svetlana zrazu stojí pred osudovou voľbou – láska alebo sloboda?

Kniha Uličnica je začiatkom spolupráce úspešnej autorky Jany Benkovej s najväčším slovenským vydavateľstvom Ikar. Je to príbeh o hľadaní šťastia a slobody...

Jana Benková patrí medzi najúspešnejšie a najobľúbenejšie slovenské autorky, čo dokázala aj víťazstvom v ankete najväčšieho internetového kníhkupectva a vysokými predajmi svojich kníh. Tie neklesajú ani po vyše 20 vydaných knihách.
„Myslím, že čitateľov priťahujú moje knihy preto, lebo sú plné úsmevu, inšpirácie, povzbudenia aj pri tých najťažších problémoch, ktoré čitatelia môžu zažiť,“ vysvetľuje Jana Benková v rozhovore pre portál LepšíDeň.sk.

Úryvok z novinky Uličnica:
1. kapitola

Mohol to byť krásny a pohodový rodinný večer...
V jeho očiach som videla tie svoje. S pohľadom plným bolesti mi stisol ruku: „Tak toto, Svetluška moja, už asi nezvládnem.“
Naprázdno som prehltla. Otec rozhodne nepatril k tým, ktorí by sa vzdávali. Pohladil ma po vlnitých vlasoch. Aj tie som mala svetlé po ňom.
„Nie som si istý, dcérka. Je toho už priveľa. Som na dne.“
„... Ale veď... Oci, predsa vieme, kde žijeme. Skús sa brániť, určite sú viaceré možnosti!“
„A čo by som tým dosiahol? Možnosti sú, ale biedne. Teda, ak sa nekamarátiš s niekým tam hore.“
„Aj ty máš kontakty!“
„Také nie,“ zvraštil čelo. „Dostal som sa na úplné dno a neviem sa odraziť hore. Skúšal som to, ver mi, nie som v biznise prvý deň... Nejde to. Všetko už zašlo priďaleko.“
Nevedela som, čo na to povedať. Bola som zmätená viac než on. Nežila som so zalepenými očami. Čítala som noviny a bolo mi jasné, že iba ťažko niečo dosiahne, ak žije a pracuje čestne. Veľmi ťažko.
„Pomôžem ti. Nemusíš byť na všetko sám,“ snažila som sa ho povzbudiť, ale darmo.
„Mama o tom nevie. Nechcel som ju zaťažovať...“ stisol pery a pustil moju ruku. Až po chvíli začal opäť rozprávať. „Zobral som si tri vysoké pôžičky. Tri, dcérka! Ja viem, aký je to hazard, musel som však vykryť, čo sme dlhovali. Veľká stavebná firma, ktorá ryžuje na štátnych zákazkách, nám poriadne neplatí už rok a pol. Od štátu tí veľkí frajeri zhrabli desiatky miliónov – a účty neplatia. Asi nestíhajú medzi dovolenkami v Karibiku...“ ťažko si vzdychol a pokračoval: „Stále nás odkazovali na neskoršie termíny, no svoje sľuby nedodržali. No ja  musím vyrábať materiál, dodávať zákazníkom, aby som o nich neprišiel. A z čoho som mal zaplatiť ľudí? Drú u mňa aj tak len za pár stoviek, nemôžem ich predsa nechať s rodinami hladovať. Snažím sa prekrývať úvermi, čo sa dá, vzal som si ďalšiu pôžičku od nebankovky, lebo banky ma už poznajú a ďalšie peniaze by mi nedali. Chyba za chybou... Prepustil som takmer štyridsať ľudí, viac nemôžem, bolo by to pre firmu likvidačné.“ Pretrel si čelo. Pri tom pohybe Ofináč zdvihol hlavu a pozrel pánovi do očí. Keď otec nereagoval, znova sa uložil. „Vieš, dcérka, musel som založiť aj tento dom...“ zúfalo zaťal päste.
To ma vydesilo najviac. „Náš dom?“ neverila som vlastným ušiam.
„Nikdy som neťahal do obchodu rodinu, to dobre vieš. Vždy som tebe aj mame vytváral také podmienky, aby ste boli spokojné, šťastné, aby si mala všetko, čo potrebuješ a mohla študovať... Je to aj dôsledok mojich zlých rozhodnutí.“
Po chvíli mlčania som sa spamätala.
„Nič ti nevyčítam, ocko, ale predsa len si mal kontaktovať políciu, súdy... Všetkých. Nemôžeme prísť o dom, je to náš domov. Iný nemáme...“
„Ty si myslíš, že som to neurobil?“ naklonil sa ku mne, aby zdôraznil, čo povie. „Niekoľkokrát. Všade majú svojich ľudí. Aj na polícii... Taký veľký hráč, ktorý získava jednu veľkú štátnu zákazku za druhou, má podchytených všetkých odhora nadol. Zbytočne sa sťažuješ, prosíš, podávaš trestné oznámenia či žaloby. Nedostaneš sa nikam... Ani k štátnej objednávke na desať ceruziek – všetko automaticky a bez mihnutia oka dostávajú sponzori politikov.“
„Neuveriteľné.“
„Taká je realita. Žiaľ, čestne toho veľa nezískaš,“ hodil rukou. „Škoda reči, to my, obyčajní podnikatelia, neovplyvníme... Takže môžem buď stavať psie búdky, alebo sa podieľať na veľkých projektoch, ktoré robia ľudia ako Roman.“
„A za ním si bol?“
 O Romanovi som vedela. Otec s ním často hovoril a neboli to príliš priateľské telefonáty. Volával ho iba Roman a dnes o ňom hovoril prvý raz podrobnejšie. Musí to byť veľká ryba, keď má taký vplyv, pomyslela som si.
„Samozrejme. Predtým sa mi vyhýbal, ale nedávno sa to zmenilo a pre mňa to znamenalo veľkú nádej. Predstav si, prijal ma až po roku, ako som od neho začal vymáhať dlžné peniaze... Usmieval sa, akoby sa nič nestalo. Potľapkával ma po pleci, aby som sa nestresoval a opäť mi posľuboval hory-doly.“  Otec na mňa upieral  oči, v ktorých som videla nekonečné trápenie. „Odvtedy na urgencie platieb  nereaguje. Pred dvoma mesiacmi sa mi podarilo odchytiť ho znova, keď ho šofér priviezol do sídla jeho najväčšej firmy. Stál som tam pri bráne ako žobrák a on sa mi cez polostiahnuté okienko na aute iba vysmial do očí, vraj ho môžem žalovať a že mi pri tom želá veľa šťastia.“
Striasla som sa od zlosti: „Hnusné!“
„Sveti, on má desiatky firiem a jedna skrachovaná ho nepoškodí ani neohrozí. Ja mám jednu veľkú, štyri roky zásadne naviazanú na biznis s ním, takže tie dlhy nemám z čoho splatiť. A neviem, kde by som toľko peňazí zohnal... Vyčerpal som všetky možnosti, prepočítal som účty z každej strany, ale ten výpadok v našich príjmoch je taký vysoký a taký dlhodobý, že naozaj nevidím východisko... Snažil som sa riešiť veci zodpovedne, stretnutiami s bankami, s poisťovňou a s inými obchodnými partnermi, ale pri Romanovom mene dáva každý od toho ruky, ešte aj úrady. Veď naňho  by neprijali ani trestné oznámenie...“
Mlčala som. Srdce mi zvierala úzkosť, ale nevedela som, ako otca utešiť.  Jemne mi pohladil chrbát ruky.
 „Nechcel som ťa vystrašiť, ale...“ nakrátko sa zasekol. „Už ma chytá panika, dcérka. Nemôžem spať a v robote ani nevnímam ľudí. Mozog mi frčí ako divý, výkyvy tlaku mám ako neurotik v osemdesiatke, ale zatiaľ som nič nevymyslel. A ohrozil som aj teba s mamou... To je to najhoršie. Prosím ťa, pred ňou nič nehovor.“
„Ona o ničom nevie?“ neveriacky sa mi rozšírili oči.
„Skrýval som to, ako sa dá. Nechcel som ju znepokojovať.“
„Aha.“
„Hanbím sa, že nemôžem dodržať sľub, že jej celý život budem plniť sny a chrániť ju... Netuší, čo sa deje... Ako jej to poviem? Ako sa jej pozriem do očí, keď som vás vystavil a ďalej vystavujem takému nebezpečenstvu a neistote? Keby som mohol spávať, mal by som pocit, že je to iba jeden veľmi zlý sen, z ktorého sa ráno prebudím a život pôjde ďalej. Čo je toto za svet? Čo mám robiť? Vykradnúť banku?“
Teraz som mu ja pevne stisla ruku. „To určite nie, oci, ale nejaké riešenie predsa musí byť! Veď do tejto situácie si sa nedostal iba tak! Podnikáš vyše dvadsať rokov, dobre sa ti darilo, a zrazu máš skrachovať?“
„Alebo aj niečo horšie...“ zašepkal.
„Horšie?“ zdúpnela som.
Bolesť v jeho očiach by sa dala krájať. „Nie som prvý ani posledný, kto sa zapletie, hoci aj v dobrej viere, s takýmito megašpekulantmi... a ja na nich nemám. Dopekla, prečo ťa tým vlastne zaťažujem? Som neschopný chlap, zlyhal som na plnej čiare.“
„No a... čo tvoji právnici?“ spýtala som sa, a keď otec znechutene mávol rukou, pokračovala som: „Alebo ujo Milan? Nemôže ti požičať? Alebo inak pomôcť, poradiť?“
 Milan bol otcov brat a s manželkou Adelou a dcérou Ivanou, mojou sesternicou, žili v Banskej Bystrici. Súrodenci k sebe asi nikdy nemali príliš blízko, vídali sme sa iba zriedkavo, zväčša v lete na ich chate alebo cez Vianoce u nás.
Otec pokrútil hlavou: „Milan sa mi otočil chrbtom. Nekomunikuje so mnou už tri mesiace. Sám potreboval požičať peniaze, a keď som mu povedal, že nemám, urobil  takú scénu, že vystrašil aj moju sekretárku. Vraj o mne nechce už počuť... Skúšal som mu volať viackrát, aj Adele, no nezdvihli mi telefón. Neveril, že sa teraz sám zmietam v existenčných problémoch... Je to márne...“
Tak preto mi Ivana predvčerom neodpovedala na esemesku, či sa nechystá do Bratislavy na výstavu o Titanicu! Chcela som ju pozvať na obed.
Sedeli sme v prítmí obývačky. Zažali sme si iba stojacu lampu v kúte. Z opačnej strany na nás dopadalo svetlo z kuchyne. Mama odbehla k susede požičať smotanu. Na sporáku čosi bublalo a v byte sa šírila lahodná mäsová vôňa. Mohol to byť krásny a pohodový rodinný večer...
Z kuchyne pricupital Ofináč a roztopašne mi oblizol odhalené koleno. Už sa tešil na večernú dobrotu, čo dostane do misky. Ofináč je náš drobný maltezák. Má sedem rokov, meno podľa dlhej ofiny, ktorú mu nechávame rásť, a je rovnocenným členom  rodiny. Robí všetko s nami a tak ako my. Pozrel sa na moju vážnu tvár, potom na otcovu a prestal vrtieť chvostom. Vypýtal sa mu na kolená a spokojne sa schúlil do klbka.
Otec ho neprítomne pohladil, potom sa oprel a znova stisol päste. Čelo mu krčili starosti. Fatálne problémy. Podložil si bradu rukou, kožené kreslo zapraskalo pod jeho ťarchou. Nezvykol prehrávať ani uhýbať z cesty. Ani cúvať pred riešením problémov. A predovšetkým – mňa ani mamu pracovnými problémami nikdy nezaťažoval. Vždy ich vyriešil a život bežal ďalej.
Tentoraz to muselo byť veľmi zlé.
„Keby som aspoň dom...“
„Myslíš, že nám reálne hrozí, že nebudeme mať kde bývať? Stanú sa z nás bezdomovci?“ spýtala som sa a predstavila si tých, ktorých stretávam v tom večne špinavom podchode na Trnavskom mýte. Ak sú slušní a nevnucujú sa, kupujem si od nich Nota Bene. Premkol ma strach, že tam onedlho budem stáť aj ja, opustená, špinavá, hladná, s jednou taškou pohodenou na zemi, s prázdnotou v očiach a bez vidiny pohodového jesenného večera v čistej izbe pod hrubou dekou pri dobrej knižke. Striaslo ma a do očí sa mi tisli slzy.
Otec mi už nestihol odpovedať. Náš rozhovor preťal mamin veselý hlas z kuchyne: „Večera!“
„Prosím ťa, nezabudni – pred mamou pssst!“ poprosil ma ešte raz. „Nájdem vhodný čas a poviem jej to sám.“
Mohol to byť krásny a pohodový rodinný večer...
Napokon bol, ale iba navonok. Nič netušiaca mama zhodila farebnú zásteru, sadla si k stolu a spokojne sa usmievala, lebo večera, sviečková špecialita, akú by nevyčaril nikto iný na svete, sa jej naozaj vydarila. Jedli sme, ale nemohla som sa na otca ani pozrieť, aby som sa nerozplakala a všetko neprezradila. Toto jej musí vyklopiť sám, ja by som to nezvládla.
Odkrojila som si plátok mäsa. V hlave mi vírili myšlienky.
Mama si to po chvíli všimla. „Čo sa s vami dvomi robí? Hádali ste sa?“ zapichla do mňa pohľad.
„Nieee,“ odvetili sme zborovo.
Premeriavala si najskôr jedného, potom druhého. „Nuž,  napätie medzi vami by sa dalo krájať. Niečo sa stalo?“
Pokrútila som hlavou.
„Nuž, ja si myslím, že áno. Nehádajte sa. Pokojne sa najedzme a ráno sa o tom porozprávame. Veď na každý problém sme predsa traja, nie?“ usmiala sa a nabrala si omáčku.
„Asi som unavená. Pôjdem si ľahnúť skôr,“ naznačila som. Aké jednoduché je klamať. No hrdá som na to nebola.
Otec mlčal a krájal si knedľu.
„Ty sa v tom jedle iba premŕvaš, nechutí ti?“ spýtala sa zrazu mama. „Zajtra ti urobím plnenú papriku, ak chceš.“
„Nie, nie, je to skvelé, naozaj,“ ubezpečovala som mamu. Dobre ma  poznala a vedela, na čo ma istotne naláka.
Vôňu maminej plnenej papriky si viem živo predstaviť dodnes... Odvtedy som takú vynikajúcu nejedla.
Pokývala hlavou. „Si rozmaznaná, Sveti, vieš?“ povedala, ale jej hlas znel láskavo. „Zrejme si ešte nikdy necítila hlad. Inak by si si jedlo vážila,“ nadvihla obočie pri ďalšom pohľade na môj plný tanier.
Dodnes si tie slová pamätám a po tom, čo som prežila neskôr, z nich mávam až zimomriavky. Vtedy som sa však vnútri tak chvela, až som sa obávala, že tá triaška už nikdy v živote neprejde. Obaja s otcom sme rezignovane pozerali na spokojnú mamu, hoci nás v duši niečo poriadne škrelo. Trápilo. Neskôr zaživa zožieralo.