Lahodná a chutná romanca Cukráreň v Paríži

Objavte francúzsku romantickú cukráreň opradenú lahodnými vôňami a tou pravou láskou. Toto je príbeh, ktorý vás prevedie Parížom, zahreje pri srdci a pošteklí vaše chuťové poháriky. Cukráreň v Paríži je 3.diel obľúbenej série Romantické úlety, v ktorej už vyšli Kaviareň v Kodani a Pekáreň v Brooklyne.

Nina je mladá a pekná, no v živote trochu stratená mladá žena. Po tridsiatke ešte stále pracuje ako servírka a veľmi ju to frustruje. Jej veľká rodina je navyše rozhodnutá chrániť ju pred všetkými nástrahami života. Jedného dňa však Nina urobí rázny krok a odíde do Paríža vypomáhať s prípravou cukrárskych kurzov pre začiatočníkov, ktoré vedie starý rodinný priateľ Sebastián.

Nina si vďaka svojej povahe veľmi rýchlo získa nových priateľov a postupne sa zdokonaľuje aj v pečení tých najlahodnejších zákuskov. Pod jej rukami vznikajú chutné éclairky či lahodné makrónky, rezy mille-feuilles plnené malinami či minitortičky s lieskovými orieškami. Omnoho ťažšie to však má so Sebastiánom, z ktorého sa medzičasom stal večne ufrflaný a arogantný šéfkuchár. Vraví sa však, že láska ide cez žalúdok a na to, aby sa rozhorel plameň veľkej vášne, občas stačí aj malá iskra...
Podarí sa ju Nine rozdúchať a nájde v malej parížskej cukrárni to, po čom tak veľmi túži?

Cukráreň v Paríži je oddychovka. Milý, pohodový príbeh, ktorí poteší fanúšikov Paríža, milovníkov zákuskov a dezertov...a prirodzene romantiky. Na stránkach, kde Julie opisuje atmosféru francúzskej cukrárne, tamojšie cukrárske umenie a rôzne koláčiky, budete slintať a určite dostanete chuť na niečo sladké.

Začítajte sa do novinky Cukráreň v Paríži:

Aby sa Nina trochu zahriala, podupkávala unavenými a boľavými nohami na štrkovom povrchu cesty a zároveň kontrolovala mobil – asi tak deväťdesiaty piaty raz za posledných desať minút. Takmer jej pri tom spadol. Kde ten Nick, dokelu, trčí? Mešká už dobrých pätnásť minút, a aby toho nebolo dosť, Niny sa zmocňoval pocit, že jej každú chvíľku odpadnú prsty. Postávala na parkovisku pre zamestnancov pri vchode do kuchynského traktu, kde ju takmer nič nechránilo pred ľadovým vetrom prefukujúcim okolo pieskovcovej rezidencie. Hlavu mala plnú ponurých myšlienok.
„Hej, Nina, naozaj nechceš, aby som ťa zviezla?“ spýtala sa so silným prízvukom kolegyňa Marcela, servírka, ktorá práve v náhlivosti cúvala z parkovacieho miesta. Okienko auta mala stiahnuté, aby ju bolo počuť.
„Nie,“ zavrtela Nina hlavou. „Vďaka, to je dobré. Brat je už na ceste.“ Ak nie je, nech si ma radšej nepraje. Nina zatúžila sedieť v tom malom aute so zahmlenými oknami spolu s Marcelou a ďalšími dvoma kolegami, a takmer sa na tej protivnej irónii zasmiala. Mama totiž trvala na tom, aby Ninu vyzdvihol Nick, pretože chcela mať istotu, že sa jej nič nestane. A tak tu teraz stála v úplnej tme na parkovisku a už o malú chvíľu tu pravdepodobne zostane úplne sama.
„Tak teda dobre. Uvidíme sa o osem týždňov.“
„Len aby!“ ozval sa neveselý východoeurópsky hlások zo zadného sedadla – bol to someliér Tomas, večný pesimista. „Myslíš si, že stavbári skončia včas?“ prekričal ho zbor priateľských, no nesúhlasných hlasov.
„Zatiaľ sa maj, Nina!“ zvolali všetci zborovo a zamávali jej na pozdrav. Potom Marcela vytiahla okienko a odfrčala vo svojom staručkom volkswagene preč, akoby sa už nemohla dočkať, kedy sa dostane z práce domov a bude si môcť vyložiť nohy. Hoci to isté mala v pláne urobiť aj Nina… Teda… Ak jej brat mieni vôbec niekedy doraziť.
Konečne zbadala svetlá auta blížiaceho sa po príjazdovej ceste. To bude určite Nick. Skoro všetci ostatní už odišli. Auto zastavilo pred Ninou tak rýchlo, až mu pod kolesami zaškrípal štrk.
Prudko otvorila dvere.
„Čau, ségra. Čakala si dlho? Prepáč, mal som ovčiu pohotovosť.“
„No jasné,“ odsekla Nina a rýchlo sa usadila vnútri, vďačná za teplo v aute. „Vonku pekelne mrzne. Už aby som mala opravené auto.“
„To mi hovor. Snažil som sa rozmraziť celú cestu sem. Čertovská ovca. Zamotala sa do drôteného pletiva hore pri ceste pozdĺž vresoviska. Musel som vystúpiť a tomu hlúpemu  zvieraťu pomôcť.“
Bola by to od nej nevychovanosť, keby mu odvetila, že ovca má aspoň poriadny vlnený kožuch, zatiaľ čo ona doteraz trčala vonku v sukni a pančuchách, a to je február?
„Aká bola posledná noc?“ spýtal sa Nick a naklonil sa doľava, aby vypol rádio, z ktorého vykrikoval futbalový komentátor.
„A mala tvoja kamoška dobrú rozlúčku?“
„Áno, skvelú. Bolo to však trochu smutné, pretože teraz sa všetci nejaký čas neuvidíme, kým nebude dokončená renovácia. A Sukie bude v New Yorku.“