Kúzlo Vianoc

Už to cítim. Mráz, sneh, detský smiech, vôňa medovníkov.. to všetko mi evokuje príchod zajtrajších Vianoc. Utekám do obchodov hľadať ideálne darčeky pre každého člena mojej početnej rodiny. V náramnej nákupnej horúčke vidím, ako jeden z SBS-károv vyháňa akéhosi opitého bezdomovca. V tom to príde.. ten divný pocit. Ľútosť? Ale prečo? Veď si za to môže sám! Nedovolím tomuto pocitu, aby mi skazil moju predvianočnú náladu a veselo utekám do ďalšieho obchodu. Hurá, presne takýto darček som potrebovala! S pocitom ukojenia mojej nákupnej horúčky a s rukami plnými tých najdokonalejších vianočných darčekov opúšťam obchod. Veselo si vykračujem domov, keď vidím malé rómske deti, ako žobrú od všetkých okoloidúcich čo i len 1 cent. Približujú sa ku mne a ja sa tvárim, že ich nevidím. Nastúpim do autobusu a do uší si vložím slúchadlá. Samozrejme mi z nich hrajú samé vianočné koledy. Celá skrehnutá sa teším na teplý čajík, ktorý mi mamka s láskou prinesie rovno pred televízor. Och, konečne. Otváram dvere a moja mamka s úsmevom na perách utiera vodu stekajúcu z mojich, ešte zasnežených topánok. Rýchlo sa prezliekam do svojich teplých domácich tepláčikov. Podíde ku mne mamka s jej šibalským pohľadom a viem, že dostala nejaký nápad, pre ktorý sa úplne nadchla. Poteším sa. Ona je majster nápadov. So zvedavosťou čakám, čo pripravila. Bude to nejaký nový druh vianočného koláča? Alebo dokonca niekomu niečo kúpila a nevydrží bez toho, aby mi o tom povedala? No, nech to už povie! Už naozaj nevydržím a pýtam sa jej na to. Prisadne si ku mne na moju, ňou ustlanú posteľ a do rúk mi tisne horúci čaj s výraznou vôňou medu. Keď dorozpráva, ostávam v nemom úžase. Neverím vlastným ušiam! Ako to môže chcieť? Kde odišiel jej vianočný duch? Zbláznila sa? Neviem, ako mám reagovať, veď toto som naozaj nečakala. Pozriem na ňu, ale jej nadšenie neodchádza a vidím, že to myslí vážne. Zbožňujem ju, pre ňu som ochotná urobiť čokoľvek, ale obetovať tohtoročné Vianoce?! To sa mi zdá trochu veľa! S miernym hlasom sa jej pýtam, či to myslí naozaj vážne, a či je pevne rozhodnutá. Vidím, ako pomaly prikyvuje a stále nechápe, že som proti. Zrazu sa so mnou niečo stane. Jej vrúcny pohľad láme moju zlosť, sklamanie, či ako to mám vlastne nazvať a ja s ňou súhlasím. Ukladám sa do postele a stále neverím návrhu mojej mamy, a už vôbec nie tomu, že som súhlasila. Tak dlho som sa na zajtrajšok tešila, čakala som naň celý rok a zrazu to bude celé inak. Spomínam si na minulé Vianoce a pritom pomaličky zaspávam. Jéj, to je krásne! Niečo zvoní. Poteším sa. Prišla, dnes moja prvá, vianočná SMS-ka od môjho priateľa. Chýbam mu a želá mi krásne prežitý Štedrý deň. Zajtra mi vraj prinesie darček. Usmejem sa a utekám k oknu skontrolovať, či aj počasie vie, aký je dnes deň. Znova mi nedá neusmiať sa. Prichádzam do kuchyne, kde už mamka vyvára obrovské dobroty. Idem do obývačky, kde moji dvaja starší bratia dávajú tú správnu polohu nášmu vianočnému stromčeku. Začínam odpisovať na SMS a hneď píšem ďalším, môjmu srdcu blízkym osobám, ktoré tieto nádherné sviatky nemôžu tráviť so mnou. Áno, výborne, stromček už stojí rovno a ja s mladším bratom vyberáme ozdoby. To je naozaj krásny pocit. Potom utekám do kuchyne pomôcť s varením mojim rodičom. Otec klepe rezne, mamka varí kapustnicu. Idem zabaliť darčeky. Ani neviem, ako to zbehlo a je tu večer. Vyhladovaní po celom dni sadáme za stôl a v modlitbe ďakujeme, že sme takto spolu, zdraví, a že máme pred sebou chutné jedlo. Po večeri utekáme k vianočnému stromčeku. Vidím rozžiarené oči celej mojej rodiny. Darčeky sa im páčia minimálne tak, ako mne tie moje. Rýchlo buďme všetci ticho! Ide naša rozprávka. Popoluška. Každý rok tá istá, no pre našu rodinu tak zaujímavá a krásna rozprávka. Už je tu čas na polnočnú omšu. Každý si prezlieka tú časť svojho oblečenia, ktorú dostal od Ježiška. Polnočná je vždy taká krásna a ide z nej akési čaro. Prichádzame domov a ukladáme sa v túto čarovnú noc na spánok. Ešte volám svojmu priateľovi a vysvetľujem mu, aký bol dnešný deň úžasný, a že jediné čo mi chýbalo, bol on. Zaspávam. Niečo zvoní. Och nie!!! To celé bol len sen! Živá spomienka na tie minulé sviatky. Nechcem vyjsť z postele a už vôbec nechcem vidieť vianočnú SMS! Nie, to nemôže byť pravda! Dnes jednoducho Vianoce nemôžu byť! Mama vchádza do izby so slovami: „Anjelik, obliekaj sa.“ Zas hodila ten výraz. Presne ten výraz, ktorému neodolám a poslúcham. Veď všetko hovorí s toľkou nehou, že sa jej nedá odvrávať. Obliekam sa, no stále dúfam, že to celé je len zlý sen, že sa prebudím a budú to tie najkrajšie Vianoce. Vyrážame. Celá rodina opúšťa byt bez toho, aby navarila chutnú večeru, postavila vianočný stromček a rozbalila darčeky. Ideme do akéhosi útulku pre sociálne slabých. Nie, nechcem byť sebecká, tak sa tvárim, že sa teším ako zvyšok mojej rodiny, ale aj tak nechápem ako je možné, že nikomu okrem mňa to nevadí. Prichádzame do akejsi škaredej.. smradľavej budovy. Mojou úlohou na dnešný deň je vyzdobiť stromček obrovských rozmerov a na pomoc mám len jeden, nie veľmi bezpečný rebrík. Do miestnosti prichádza ešte niekoľko dievčat, ktoré majú vytvoriť vianočnú ozdobu v celej miestnosti. Zdobím. Sem- tam mi príde jedno z tých dievčat pridržať kývajúci sa rebrík. Hurá, dozdobené. Pozerám na výsledok. Som očarená! Na to, že tento stromček, či skôr strom, je dvojnásobne väčší odo mňa a na jeho výzdobu som použila len staré a mnohokrát použité ozdoby, vyzerá naozaj nádherne! Zrazu sa obzriem a vidím, že aj ostatné dievčatá odviedli úžasnú prácu. Celá miestnosť, tá škaredá miestnosť, vyzerá zrazu tak.. sviatočne. Ľudia pomaly začínajú nosiť maličké darčeky, a keďže je nás tam tak veľa, zrazu je pod stromčekom hŕba darčekov. Prichádza ku mne mamka, chváli moju celodennú prácu. Vraj si dnes zaslúžim špeciálny darček a spoza rohu vidím, ako ku mne prichádza moja láska. Môj priateľ tu bol celý deň. Mamka prehovorila dokonca aj jeho rodičov, aby prišli pomôcť vytvoriť krásne Vianoce aj iným. Počkať! Veď tamto je moja malá sesternica, ktorú som kvôli škole tak dávno nevidela. Tá vyrástla. Pozerám lepšie a je tu celá moja rodina. Cítim sa šťastná. Zrazu prichádzajú ku mne úplne cudzí ľudia a ďakujú mi za pomoc. Dokonca tu je ten bezdomovec, ktorého včera vyhadzoval SBS-kár, a aj to malé rómske chlapčisko a jeho mladšia sestra. Dozvedám sa, že robili zbierku pre dnešný večer. Začínam cítiť niečo zvláštne. Ideme večerať. Spoločná modlitba toľkých ľudí vo mne vyvoláva pocit pokoja, lásky, šťastia a skutočného naplnenia. Teraz si uvedomujem, aká som bola sebecká. Celý deň som sa hnevala, lebo niečo nebolo podľa mojich predstáv. Tlačí sa mi slza, ktorú hneď zotiera môj milovaný priateľ. Uvedomujem si, že nielenže som dnes nikomu nenapísala vianočné prianie, dokonca som si ani neprečítala to od neho. Objímam ho a som šťastná že sme spolu. Som šťastná, že mám takú skvelú mamku a tiež preto, že som si uvedomila, že aj vďaka mne má toľko ľudí úsmev na perách, aj keď to nebolo mojím cieľom. Pociťujem niečo neopísateľné a spomínam na ten včerajší pocit - pocit ľútosti a zrazu cítim, akoby som napravila moju včerajšiu ľahostajnosť. Zvedavosť mi nedá a chcem vedieť, aká správa mi prišla hneď ráno. Stojí tam: „Láska, dnes zažijeme kúzlo Vianoc.“

 

Petra Ihnačáková