Kto si zaslúži smrť?

Keď v opustenom dome v pochybnej mestskej štvrti nájdu zohavené telo muža stredného veku, vyšetrovateľka Helen Graceová tuší, že to nebude posledná obeť. Prečo však šťastne ženatý muž zavítal uprostred noci do neslávne známej štvrte prostitútok? A čím si zaslúžil, že jeho srdce doručili manželke domov?

Na koho to slovo padne je špičkový triler anglického spisovateľa, ktorý prekvapí vynikajúcim štýlom, premysleným príbehom a nečakanými zvratmi.
Boli to typickí muži – podvodníci a klamári, za ktorých rozhodujú prízemné pudy. Cez deň slušáci, ktorí sa naoko pohoršujú nad pokleskami iných. No v noci sa z nich stávajú zvrhlíci, ktorí sa potrebujú niekde vybúriť, lebo doma to nedostanú. A keď ich ktosi začal vraždiť, niektoré reakcie naznačovali, že dostali, čo si zaslúžili...
Médiá začnú hovoriť o návrate Jacka Rozparovača, ktorý však poľuje na mužov, čo vedú dvojaký život. Cez deň vzorní otcovia a manželia, v noci klienti s pochybnými chúťkami. Helen sa nestihne ani spamätať z posledného prípadu a už musí čeliť ďalšej hrozbe, pri ktorej do poslednej chvíle nie je jasné, kto je korisť a kto dravec.

M. J. Arlidge je anglický spisovateľ. Jeho kariéru ovplyvnilo posledných pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov ako Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness.
V posledných piatich rokoch sa venuje najmä adaptácii románu Posledný Mohykán odvysielaného na BBC.
Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellerom Jeden musí z kola von, v ktorom sa prvý raz objavila postava vyšetrovateľky Helen Graceovej. Spoznalo ju už množstvo čitateľov vo viacerých krajinách a v ďalších pokračovaniach, medzi ktoré patrí aj mrazivý triler Na koho to slovo padne. Autor v súčasnosti žije a pôsobí v Anglicku.

„Viete, čo robí novým dievčatám?“
Helen zavrtela hlavou. Musela sa na to spýtať, hoci najradšej by to nevedela.
„Núti ich vyzliecť sa a potom sa majú skrčiť a chytiť sa za členky. Musia tak vydržať celý deň. Odíde a niekoľko hodín vás nechá. Až kým sa vám neroztrasú nohy a nerozbolí vás chrbát, že sa to nedá vydržať. Vtedy príde a spraví vám to. O hodinu znova. A potom znova. Znova. Až kým vás úplne nezlomí.“
Očividne hovorila z vlastnej skúsenosti, hlas sa jej triasol.
„Odviezol nás do starého opusteného kina na Upton Street. Patrí jeho kamošovi a okrem potkanov tam už nikto nechodí. Žobronili sme, aby nám odpustil a nechal nás, ale zvyčajne ho to ešte viac vytočilo. No a potom...“
Zaváhala, vzápätí však pokračovala.
„... mal takú reťaz, z ktorej visela zámka. Mlátil nás, kým sme nevládali stáť na nohách. Vrieskal a hnusne nám nadával, až kým mu nedošla para. A na záver – keď sme tam už len krvavé ležali v tom bordeli a modlili sa, aby sme to mali za sebou –, potom sa na nás vyšťal.“
Hlas sa jej chvel.
„Odišiel a nechal nás tam cez noc. Povráva sa, že niektoré baby zamrzli, ale tá, čo nemala také šťastie... tak ráno jednoducho vstala, umyla sa a musela ísť makať. A nabudúce si dvakrát rozmyslela, či ho naserie.“