Kto položí prvý kameň

„Keby si každé obilné zrno povedalo, že jedno obilné zrno nemôže posiať celé pole, nebola by žatva.“ Prednedávnom som na sociálnej sieti našiel zaujímavý úryvok z knihy francúzskeho autora Michela Quoista. Poukazoval na to, ako si nejeden človek často pomyslí, že je len bezvýznamnou kvapkou v mori, ale pritom spojenie ľudí (kvapiek) môže priniesť obdivuhodné výsledky. Tí, ktorí majú podobný cieľ, môžu spojením sa, odvážne povedané, aj horu preniesť. „Keby si každá kvapka vody povedala, že jedna kvapka vody neutvorí rieku, nevznikol by oceán.“

O tom, aké veľkolepé veci dokážu ľudia vďaka tomu, že sa spoja, sa presviedčam kdekoľvek. Samozrejme, nemám tým na mysli len rôzne stavebné diela. Napríklad jedinečný zážitok som si nedávno odniesol z koncertu Piotra Rubika v Bratislave. Poľský skladateľ symfonickej populárnej hudby sa predstavil pred slovenským publikom spolu s veľkým orchestrom, mnohopočetným zborom a spievajúcimi sólistami. Rubik ich viedol ako dirigent, pričom v záverečných prídavkoch zapojil aj niekoľko tisícové publikum. Spievali sme jednoduchú súčasť refrénu jednej z piesní (Psalm kochania). Ľudia v hľadisku zároveň svietili z tmy svetlami mobilov, čo vytvorilo špecifickú atmosféru. Teda aj tu som si uvedomil, aké úžasné veci dokážeme, keď sa spojíme a keď prípadne necháme vyniknúť talent niektorých z nás, v tomto prípade ľudí na pódiu. Bola to oslava ľudskej jedinečnosti. „Keby si každý kameň povedal, že z jedného kameňa nepostavia stenu, nevznikol by dom.“

Obdivuhodné a hodnotné sú tiež rôzne dobrovoľnícke počiny, v ktorých ľudia bez nároku na akúkoľvek odmenu obetujú svoj čas, len aby pomohli dobrej veci. Alebo podobne rôzne zbierky... Keď len zbieranie štopľov z umelohmotných fliaš. Poviete si, čo už len zmôže jeden štopeľ? Čo už len zmôžem svojimi pár štopľami mesačne? Ale štopeľ k štopľu, človek k človeku a výsledkom môžu byť tony materiálu, za ktoré niekto získa čosi nevyhnutné k životu. Zajtra môžeme byť predsa my tými, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. „Keby si každá nota povedala, že hudbu nevytvorí jedna nota, nevznikla by symfónia.“ Takto by sa s príkladmi dalo pokračovať donekonečna. 

Viacerí z nás sú často postavení navonok náhodne do pozície, v ktorej môžu ukázať, aký význam má počin jedného jediného človeka. Nikto to neuvidí, nikto sa o tom, ak nič nepovieme, ani nedozvie... Čosi vnútri sa nás možno automaticky kontrolne pýta, načo je to potom dobré urobiť. Trebárs zdvihnúť čosi zo zeme a hodiť do neďalekého koša. Ale ak by svedomie čo i len každého druhého z nás dávalo zelenú tam, kde je potrebné konať, mohlo by to tu, na Zemi, ísť vo všeličom iným smerom. Viem, keby bolo keby... Ale... Ale človek nikdy nevie, či práve ten jeho kameň či kamienok v podobe navonok všedného a bezvýznamného činu nebude kľúčovým pre stavbu krásneho diela. Veď kamienok ku kamienku a...

„Ostatní okolo teba rovnako očakávajú, že niekto položí prvý kameň.
Keď ty ako prvý položíš kameň, položia potom aj oni svoj.
Pretože kto skutočne miluje, prebúdza k láske ostatných."
(Michel Quoist)

Marcel Páleš