Kto má kľúče od teba?

Mať všetkých (päť) pokope. Byť kompletným. Poznáte? Ale o čo vlastne ide? O súzvuk? Harmóniu? Celok? Mať všetkých päť pokope, znie to ako dokončený obraz z puzzle, ako pieseň Jara Nohavicu či kniha Papu Hemingwaya... Ako dvere, do ktorých práve zapadol stratený kľúč. A čo vy, máte ich všetkých...?

Dnu a von, von a dnu... U koho je to inak? Azda len u zvyknutých ľudí na stratenej samote. Ostatní sa rok po rokoch stretáme s tým, že z času na čas do nášho života ktosi vstúpi, no sem-tam z neho ktosi aj vyjde von. Často nebadane, ako keď odchádza jar. No práve tí vstupujúci dnu môžu mať, na naše prekvapenie, kľúč od nášho vnútra. Prebudiť v nás nanovo či spätne niečo, čo tam dlho driemalo. Jeden nikdy nevie...

Amedeo Modigliani, taliansky maliar, ktorý pôsobil v časoch literárno-výtvarných velikánov v Paríží, mal väčšinou rôzne nielen psychické krízy. Nedarilo sa mu tvoriť. Často sa mu nedarilo ani žiť. Neskôr dokonca prišlo obdobie, keď maľovanie vymenil za sochárstvo. Pritom vždy túžil maľovať, no neúspechy a životná bieda ho pritlačili o múr a on sa vzdával. Upadol. A práve stretnutie osudovej ženy pohlo s jeho základmi. Angličanka Beatrice Modího zasiahla hlboko. Cez spoločné opojenie ho vášňou a láskou odomkla.

Prišla v jeden deň a vynútila si, aby ju namaľoval. Verila tomu, čo v ňom spalo. Všetko zaplatila, keďže nemal ani na plátno, ani na farby. A napokon, zatiaľ čo za prvých tridsať rokov života Modigliani stvoril sotva tridsať obrazov, za zvyšných päť a pol roka, ktoré mu zostali do smrti, sa vložil do tristopäťdesiatky nových diel. Jediná žena bola správnym kľúčom, ktorý do známeho umelca zapadol a otvoril v ňom čarovné dvere.

Nájsť správne kľúče. Otvoriť sa a byť otvorený. Vstupovať dnu. Do života. Do seba. Spoznávať sa. Mať všetkých, či čo i len jedného správneho, pokope. Mať kopu snov, ktoré sa vďaka tomu stanú realitou. Nezakopať v sebe to, vďaka čomu môže byť náš posmrtný kopček krajší. Stať sa kompletným.

Marcel Páleš