Kto ich učí ďakovať? A kto prosiť?

„Rýchla doba, ktorá tu je teraz, v tej sme zabudli nielen ďakovať, ale zabudli sme aj prosiť. Berieme veci úplne samozrejme. Našim ľuďom chýba trošku pokory. To, čo naši otcovia mali - pokoru,“ vysvetľuje mi Jozef Kondela, šéf družstva v Novoti na Orave, keď poukazuje na význam pripomínania si starých zvykov a tradícií. Stojím s ním uprostred podujatia Syrové slávnosti, z ktorých dýcha kvalitný domáci syr, práca ľudských rúk a kde-tu závan spomínanej pokory oravského ľudu. Podobné mi príde rozprávanie organizátora majstrovstiev sveta v kosení Lukáša Janošku z Pohorelej, ktorý mi pár dní nato opisuje staré časy svojich predkov. Pracovitých ľudí, ktorí začínali deň aj o tretej-štvrtej ráno, keď šli na kosenie vysoko na lúky, kam im ženušky prinášali frištik. A večer všetci spolu ďakovali za ďalší prežitý deň, ale aj prosili o nový.

„Prosím!? Nový mobil!? Veď tento ešte nie je splatený! A ako si sa z neho tešil, keď si si ho našiel pod stromčekom!“ počúvam rozhovor matky so synom. „Taký shit,“ dehonestuje dvanásťročný syn svoj mobil. „Čo si to povedal? Taký nemá nikto v našej rodine a tebe to nestačí? Ešte ho budem dosť dlhý čas splácať a ty už chceš lepší?“ reaguje nahnevane matka, na čo syn argumentuje, že ten a ten kamarát má onaký parádny mobil a on len taký. 

Nedávno som sa v Utekáči rozprával so sesternicou môjho prastarého otca. Spomínala na časy mladosti svojich rodičov, keď mali rodiny bežne aj sedem-osem detí a neraz aj viac. Tam bola skromnosť či pokora samozrejmosťou. Najmä keď sa nedalo vyskakovať a deti boli odkázané na chudobné pomery. Tam by si dieťa nedovolilo odpapuľovať rodičovi, ktorému kedysi deti vykali. Takto ma pred pár rokmi prekvapila známa, ktorá zhodou okolností pochádza z jednej oravskej dedinky a rodičom bola navyknutá vykať. A to išlo o 20-ročné dievča a už dávno sa písalo 21. storočie.

Často myslievam na svojich prastarých či praprastarých rodičov, ktorí pochádzali z mnohopočetných rodín a museli sa obracať, aby prežili. Uvažujem, ako žili. Ako sa pomestili? Aké denné menu mávali? Ako vychovávali deti? Ako to bolo s ich skromnosťou, pokorou a tým ostatným, čo sa dnes už bežne nenosí... Tak sa mi zdá, že ten pán Kondela z Oravy mal pravdu. Súčasná doba je turbulentná, ľudia v nej zabúdajú nielen ďakovať, ale aj prosiť. Aj hodnotné veci sa stávajú samozrejmosťou a berieme ich často automaticky. Vytráca sa sklon k pokore. Takej tej prastarej, ktorú o čosi viac poznali naši dávni a v podstate nedávni predkovia.

Text: Marcel Páleš