Kto by nechcel byť zdravý a bohatý...

Irena často počúvala známy slogan: „Byť tak zdravý a bohatý...“ nevenovala mu pozornosť. Mala prácu, ktorá ju uspokojovala, bola relatívne zdravá a peniaze, majetok, neriešila. Mala všetko, čo potrebovala k životu. Žartom zvykla povedať: „Čo nemám, to zrejme nepotrebujem.“

S odstupom času priznala, že nemala všetko. Popri práci a kariére akosi pozabudla na súkromný život. Nemala vlastnú rodinu, rodičia dávno umreli. Jediný brat žil v Anglicku. Myslela na „zadné kolesá“, šetrila si na dôchodok, ale rodina jej s pribúdajúcim vekom chýbala o čosi viac.

Človek mieni a život mení. Nebola ani rok na dôchodku, keď sa jej zdravotný stav začal rapídne zhoršovať. Pociťovala slabosť, hoci ako večný optimista hovorila: „ Staroba predsa nie je choroba, len nám ubúdajú sily.“

Uvedomovala si, že staroba je životné obdobie, ktoré prežíva každý iným spôsobom. Niekto sa cíti starý po šesťdesiatke, iný je relatívne mladý v sedemdesiatke a mnohí sa v pohode dožívajú dlhovekosti, akčný sú aj v deväťdesiatke. Tak je, vek, kedy sa človek môže považovať za starého neexistuje, ibaže biologické hodiny bijú každému.

Keď Irenine problémy trvali akosi dlho začala sa netrpezlivo pýtať: „Čo sa deje?“ Nakoniec musela vyhľadať lekára a ten ju veru nešetril.  Na rovinu je povedal: „Dobehla vás minulosť.“ Naozaj, bol to dôsledok života, ktorý žila. Pokiaľ pracovala, išla ako na zotrvačník. Zastala a telo začalo postupne vypovedávať poslušnosť. Srdiečko nevládalo prečerpávať krv, viac sedela ako chodila, postupne sa jej zvyšovala hmotnosť a to sa zase nepáčilo kĺbom. Začarovaný kruh. Častejšie začala hovoriť: „Toto má byť zaslúžený dôchodok, veď mám z toho všetkého depku!“ Uvedomovala si, že zlou náladou si zdravotný stav zhoršuje, ale akosi sa nedokázala premôcť.

Nasledovali pravidelné návštevy u kardiológa, kde takmer so železnou pravidelnosťou stretávala jedného pána. Nemohla si ho nevšimnúť, lebo jej venoval mimoriadnu pozornosť. Najskôr ju len milo pozdravil, neskôr si aj prisadol. Postupne sa v čakárni stretávali už ako starí známi. Rovnaký osud, rovnaká choroba ich spojila aj mimo čakárne. Dohodli sa na spoločných prechádzkach, chodili spolu do knižnice, do divadla. Nebolo dňa, aby sa nestretli. Igor bol vdovec, mal dcéru, vnučku a už aj pravnuka. Irenu si obľúbili, akceptovali ich vzťah. Hoci sa Irena a Igor mali radi, každý si ponechal svoje súkromie – svoj byt.

Obidvaja chceli byť užitoční, pomáhali Igorovým deťom, udržiavali sa v dobrej fyzickej i mentálnej kondícii. Dokonca aj ich „choroby to akceptovali,“ cítili sa lepšie a zdravšie. Irena mi raz povedala: „Staroba nie je prekážkou na lásku, naopak naša láska nás chráni pred starnutím,“ bola šťastná, to sa jej dalo vyčítať z tváre.

Irena a Igor boli relatívne zdraví, starali sa o seba, udržiavali sa v zdraví a tešili sa života. A či boli bohatí? Určite áno, lebo láska je veľkým bohatstvom.

Autor: Anna Čunderlíková