Krčiažtek, krčiažtek, ktože ťa vykrútil?

Muž, sediaci za hrnčiarskym kruhom, na ktorý si položí hrudu hliny a o chvíľu z kruhu zloží mliečnik či misku, to je jednoducho čarodejník. Videli ste to už niekedy? Takéto čary si vyžadujú šikovné, citlivé a skúsené ruky. To je však len polovica kumštu, ktorý musí hrnčiar ovládať. Hrnčiarsky výrobok sa totiž ďalej spracúva.

Pre Jána Franka z Pukanca, strojára, ktorý robil strojníka v pukanskej Smrečine donedávna, bolo hrnčiarstvo koníčkom aj rodinným remeslom. Jeho otec Viliam Frank, známy pukanský majster-hrnčiar, priúčal svojho syna Jána od mala k tvrdej práci. A preto ho má dávno v krvi.
Po zdravotných problémoch prednedávnom, keď sa už nemohol vrátiť k pôvodnému zamestnaniu, bol postavený pred otázku čo ďalej? Sám hovorí: - Máme voch synov, 17-ročný študuje, star3í je nezamestnaný. Nedá sa čakať s otvoreným náručím, že vám niekto niečo podá. A tak je toto moja živnosť.

Pukanská hlina
to je drina,
dáva krčahy
a dobré vína.

Prvá zmienka o hrnčiarstve v Pukanci sa datuje do roku 1663, keď si podľa archívnych dokladov miestny hrnčiarsky cech požičal artikuly od novobanských hrnčiarov. Rozvoj remesla závisel najmä od požiadaviek spotrebiteľov v danom období.
Hrnčiarska dielňa Jána Franka je v rodičovskom dome, kde sa rodičia presťahovali zo starorodičovského, typického hrnčiarskeho domu, kde je v súčasnosti hrnčiarska expozícia Tekovského múzea. V dielni hneď vľavo tróni kachľová pec, ktorá tu nie je kvôli majstrovi, toho zohreje práca, ale preto, že surové výrobky sa po vytočení musia vysušiť voľne položené.
Preto sú nad dlhými drevenými pracovnými stolmi drevené regály a poličky. Momentálne, v čase našej návštevy sa tu sušia asi 1-litrové džbány s veršíkmi vyrytými na bruchu, mliečniky a prasiatka-sporiteľne. Zaujali nás dierky vo figúrke, vpredu i vzadu: - To je preto, aby pri vypaľovaní mala para odkiaľ unikať. Hrniec má vrch otvorený, ale táto figúrka má len úzku štrbinku na mince a to nestačí, povedal Ján Frank.
A už sa rozhovoril: - Hlina sa kopala v pukanskom chotári, asi 2 km smerom na Uhliská a na Majere. Je tu hlina červenkastej farby a ílovitá bielosivá. Tieto dve sa musia miešať dokopy, jedna z nich je ostrejšia, jedna mastnejšia, ílovitá. Hlina sa nakopala, nechala sa postáť, vymrznúť asi pol roka. Každý hrnčiar si robil zásoby, aby nebolo prázdne hlinisko. aj nedávno sme boli kopať, prišli synovia, kamaráti.
Pýtame sa, koľkože toho nakopali? - Ani veriť sa tomu nechce, 5 ton. Sú to zásoby asi tak na 3 roky. O ďalšom spracovaní hliny hovorí náš hostiteľ: - Hlina sa po vymrznutí mlela na železných mlyncoch. Mám tu takú mašinu, ktorá má určite vyše sto rokov. Na ďalšom "šneku", čo máme, sme robili tri generálky, no tento je nezničiteľný.
Je masívny, železné nohy upevnené v podlahe, a dva proti sebe sa otáčajúce oceľové valce zomelú všetko, čo tam vhodíte. Hlina sa melie 3-4-krát, aby bola čo najjemnejšia, mieša sa, váľa na drevených váloch, vymiesi sa ako cesto, a potom je pripravená na točenie. Prvé hrnčiarske kruhy boli kopacie - na nožný pohon. Hrnčiar kruh poháňal (kopalň nohami a musel byť bosý, aby mal v nohách cit.
Hrnčiarske výrobky sa po vysušení maľujú farebnými hlinkami, vypália sa a polievajú gliedami a glazúrami, potom sa vypaľujú druhýkrát. Gliedy a glazúry sa nakupovali od Banskej komory v Banskej Štiavnici, hlinky si hrnčiari vyrábali sami. naše hlinky sú farby červenej, bielej, okrovej, čiernej a zelenej. Ornamenty sa nanášali pomocou "grgule", hlinenej nádobky s pretiahnutým otvorom.

Mňa Janíčko, mňa maj rád,
otec mi dá vinohrad,
ty budeš kopať a ja piť,
budeme si dobre žiť.

Dokladom, svedčiacim o rozvoji hrnčiarstva v Pukanci, je protokol o prijímaní učňov do cehu krajčírskeho, hrnčiarskeho a syrárskeho z rokov 1558-1814. Dozvedáme sa, že majstri prijímali pomerne mnoho učňov. Artikuly hrnčiarskeho cechu zasa hovoria o vnútornej organizácii členov - cechmajster bol hlavou hrnčiarskeho cechu, dbal o dobré meno remesla, opatroval pečať a pokladnicu, zvolával zhromaždenia majstrov. Každý majster mal jedného-dvoch učňov, učňovstvo trvalo tri-štyri roky, potom sa učeň stal tovaričom a musel ísť na tri roky na vandrovku. Tovariš sa po návrate z vandrovky musel podrobiť vandrovnej skúške, aby sa mohol stať samostatným majstrom. Na tejto skúške dozerali traja až šiesti majstri z hrnčiarskeho cechu, prácu posúdili a napísali o nej zápisnicu. Skúška trvala celé dva dni a skúšaný pri nej musel hostiť komisiu.

Ján Frank spomína na svojich predkov, najmä nastarého otca,

ktorý umrel cez vojnu, a na svojho otca, u ktorého sa vlastne

vyučil. Sám majstrovskú skúšku nerobil, no otec ju ešte

spomínal: - Bolo to vyhotovenie 'hrkáča". Vyrobiť hrkáč je dosť

komplikované. Hrkáč je baňatý džbán so zúženým hrdlom,

vnútrajšok hrdla je predelený mriežkou, "riečičkou", cez ktorú

preteká voda dnu. Ucho je masívnejšie, duté, cezeň preteká voda

alebo víno,skade sa aj pije cez vyčnievajúci "cicík", hrbolček

s otvorom. Vnútri sú hlinené guľôčky, ktoré sa vypaľujú spolu

s džbánom. Pri pohybe hrkajú a majú funkciu mechanicky čistiť

nádobu zvnútra. Robili sa vo veľkostiach pol litra až 7-8 litrov.

Hrozienko je gúľavé,