Krátko po ôsmej

Začiatkom roka získali kremnickí policajti prvé informácie o pokusoch neznámych páchateľov vydierať miestnych podnikateľov. Na ich adresy začali prichádzať strojom písané listy plné vyhrážok.
Raz do potravín, potom do cukrárne, ba i k mäsiarovi. Vydierači pýtali peniaze, ktoré viackrát v roku mali zložiť na určenom mieste. " ...pokiaľ tak neurobíte, prisaháme, a to nás veľmi bolí, že sa do týždňa prihodí nešťastie a po vašej rodine neostane oni prach," čítal podnikateľ v jednom z listov. "Vážené dámy, sme veľmi radi, že sme to práve my, ktorí budeme chrániť vaše pohostinstvo a vaše rodiny... "

Pisatelia pýtali dvakrát do roka po osemnásť tisíc korún. V treťom sa zasa majiteľ mäsiarstva Viliam Schwartzbacher dozvedel, že ho "ochrana" vyjde na 20 tisíc korún dvakrát do roka. Vydieraní na ponuky nereagovali, niektorí z nich sa rozhodli zaniesť list na polícíu a pre každý prípad sa pripravovali na ochranu.

Majiteľ potravín Ján Molnár list na políciu neodniesol, ale keď prvýkrát na list nereagoval, ktosi mu v noci rozbil okno a mal dva výhražné telefonáty. Poradil sa so ženou a rozhodol sa napojiť predajňu na pult centrálnej ochrany na miestnej policajnej stanici. Istota je istota. Predsa len bude spávať pokojnejšie. Pokoj netrval dlho. Posledný februárový deň ho spojári prepojili na policajnú stanicu, prvého marca krátko po ôsmej ráno mu domov volala jedna z predavačiek: "Vybuchla nám predajňa".

Molnár  skočil do nohavíc a uháňal do obchodu, z ktorého včera odišiel neskoro večer, lebo robili inventúru. Na mieste už boli policajti aj sanitka, črepiny zo skleneného výkladu ležali až 15 metrov od predajne. Vo vnútri Sodoma a Gomora - porozbíjané stropné svietidlá, obklad, explózia dokonca posunula ťažké elektrické akumulačné kachle asi meter dovnútra predajne. Všade plno dymu a kriku. Detonácia zaznela presne päť minút po ôsmej. Hoci v jeho klasickej sídlištnej predajni potravín bolo v tom čase šesť jeho pracovníkov a asi pätnásť zákazníkov, zdalo sa, že nikomu sa nič vážnejšie nestalo. Jedna dievčina krvácala z nohy, kam ju zasiahla črepina, zopár ľudí bolo ohlušených a jedna staršia pani chytala mdloby.

Zdravotníci hladko situáciu zvládli a Molnár sa spolu s policajtmi mohol rozhliadnuť po spúšti, ktorú výbuch spôsobil. Mal pocit, že ho od zlosti šľak trafí, ale bol rád, že nenašiel zopár mŕtvol. Podľa sily výbuchu to bola skôr otázka náhody a šťastia.
Keď prišli pyrotechnici, boli múdrejší. Vyhrali sa s každou smietkou, pozbierali akékoľvek malé kúsočky, spisovali výpovede. Bolo takmer isté, že nejaké zviera do predajne uložilo časovanú nálož. Našťastie ten zločinec ju dal za elektrické akumulačné kachle, ktoré majú v sebe vari dvesto kilogramov šamotových tehál. Tak vlastne kachle pôsobili ako ochranný štít, tlakovú vlnu smerovali kachle najmä do stropu a proti sklenenému výkladu, ktorý vyrazila. Nebyť kachiel, bolo by zle, pretože pokladníčka sedela len asi dva metre ďalej a v tesnej blízkosti kachiel prechádzali zákazníci...
O dva dni už na predajni ani nič nebolo vidieť. Kriminalisti z "okresu" i "kraja" zistili všetkých, kto bol v tom čase v predajni. Aj predavačky sa usilovali spomenúť si, kto všetko bol u nich od rána nakupovať. Veď veľa zákazníkov poznali osobne...
Ani dlhé listovanie v pamäti však nikam neviedlo a policajné preverovanie pokračovalo bez akéhokoľvek výsledku. Po predajni sa síce pred výbuchom motal jeden podozrivý miestny mladý muž, volal sa Lukáš a mal toho už veľa na rováši, ale tento raz nemali proti nemu žiadne dôkazy. Čo vlastne vedeli? Predavačky ráno otvorili presne o šiestej. Páchateľ tak mal necelé dve hodiny na uloženie nálože a jej odpálenie. Pyrotechnici už vedeli, že použil klasické elektrické spínacie hodiny, danubitový šúľok a monočlánok.

Kremnica bola plná fám a znepokojenia. Najmä tí, čo už vydieračské listy dostali, silne znervózneli a aj skúsení policajti krútili hlavou. V meste na také čosi neboli zvyknutí a ľudí desil najmä spôsob útoku. Časový spínač na nastraženom výbušnom systéme si totiž nevyberá, nevie, koľko ľudí je v danej chvíli tesne vedľa smrtonosného šúľku danubitu ...
Päť dní po výbuchu dostal majiteľ mäsiarstva Viliam Schwartzbacher ďalší list. Pisateľ mu vyčítal, že na prvú ponuku nereagoval. Tentoraz list nebol písaný na stroji, ale veľmi škaredo pomocou šablóny. ,,Iste viete, aké nešťastie sa prihodilo pánu Molnárovi. Veľmi by nás mrzelo, keby sa niečo podobné prihodilo aj vám. Napokon máte syna a svet je plný pedofilov, tí ho môžu sexuálne zneužiť, alebo mu niekto odreže prst alebo ucho...Budeme dúfať, že sa vám nič také nestane..." Pisateľ mu určil termín. Do mestského WC mal priniesť 20 tisíc korún, kde si peniaze preberú "mladí muži". "Polícíi ani muk, inak..."
Schwartzbacher sa radil so ženou. Ísť tam, neísť? Riskovať ďalej? Napokon sa rozhodol - pôjde. Nenechá sa za blbých dvadsať litrov zabiť. A polícia? Myšlienku zamietol. Kto môže vedieť, odkiaľ fúka vietor? Ti chlapíci to myslia vážne, to už je teraz každému jasné...
V určený čas dobrú polhodinu vyčkával v blízkosti záchodkov. Prichodil si ako deviant, ale nikto ho neoslovil. Plný strachu išiel opäť domov. Súkromný podnikateľ,  štyridsiatnik Schwartzbacher netušil, ako blízko je k rozuzleniu celej záhady. Plný chmúrnych myšlienok vošiel do svojho rodinného domu a zreferoval manželke, ako nepochodil. Odrazu zazvonil zvonček. Schwartzbacher vyzrel z okna - pri vrátkach stal akýsi uzimený mládenček.
Mohol mať slabých osemnásť. " Čo chcete?"

Mládenec drkotal zubami. "Poslali ma, poslali ma po tie peniaze. Tu sú, tu za rohom, sú štyria a mňa poslali. Máte mi ich hodiť dole!"

Mládenec na Schwartzbachera vôbec nepôsobil suverénnym  dojmom. "Ty grázel, to si dovoľuješ!?" 

"Nevychádzajte z domu a hoďte mi peniaze, sú za rohom. Aby nebolo zle!" pohrozil ten neznámy.

Schwarzbacher rozmýšľal a získaval čas. Čo urobiť? Z okna na vedľajšej izbe sa vyklonila jeho žena, zvedavá, s kým sa to jej muž takto neskoro rozpráva. Chvíľu si mládenca obzerala.

"Ja ťa poznám, " oznámila mu. "Ty si z Lehôtky a teraz bývaš tu pri stanici s babkou..."

Mládenec nereagoval.

"Hoď mu tie peniaze!" poručila mužovi. Obálka s dvadsiatimi tisícmi sa plavne zniesla na chodník. Mládenec okamžite peniaze zdvihol a dal sa ozlomkrky na útek.Žena v tej chvíli bola pri telefóne a volala políciu. Onedlho už mali návštevu z kriminálnej polície.
 Schwartzbacherová si bola absolútne istá, že to chlapčisko je od Danišových.

"Taký sopliak, chodí do nejakej učňovky, a tak býva u babky v meste, aby nemusel toľko cestovať" vysvetľovala mužom v kožených bundách. Muži teda znova nasadli do auta a uháňali k maličkému rodinnému domu na okraji mesta. Mladý ešte nebol doma.

"Vari niečo Paľko neurobil?" vyzvedala sa babka. "To je dobrý chlapec, počúvny, " kyvkala hlavou a krimillalisti sa s ňou nemienili sporiť.

Prišiel asi po hodine a keď ich zbadal, obelel od strachu. Triasol sa ako osika. Zobrali ho so sebou a babku upokojili, že jej ho vrátia. Daniš nebol tvrdý oriešok. To, že bol pre peniaze, nepopieral. Vraj ho naviedol istý Lukáš, on čakal za rohom a jemu dal peniaze. Ale o listoch ani o výbuchu nič nevie, to prisahá. Meno Lukáš poznali. To bol predsa ten podozrivý z predajne, známa miestna firma! Žeby predsa on? lšli pre Lukáša, ale sklapli. Lukáš bol od 2. marca spoľahlivo v zahraničí. Daniš niekoho kryje!

Nebol až taký problém zistiť, s kým sa Daniš najčastejšie stretáva. Mal o dva roky staršieho kamaráta,  nejakého Mateja Helda, už vyučeného chlapca. Trávia spolu veľa času, možno ten bude niečo vedieť. Bol to dobrý tip. Mateja zbalili tiež a Daniš dlho nevydržal. Pripustil, že celú vydieračskú akciu zrealizovali spolu, ale hlavný aktér je Held.  Held to celé vymyslel. O výbuchu nič nevie. Aj peniaze dal skoro všetky Heldovi. .. Held zasa opačne. Všetko váľal na Daniša. Veď on chcel byť výsadkár, zaujímal sa o výbušniny, všeličo doma majstroval... Obaja putovali do vyšetrovacej väzby, pretože pri domových prehliadkach policajti našli, čo hľadali. Ešte tri šúľky dynamitu, spojovací materiál, písací stroj, na ktorom robili listy, kópie listov, rozbušky, náboje ... Vyšetrovanie netrvalo dlho. Dôkazov bolo požehnane.

Ako sa ukázalo pri konfrontácii, pôvodcom bol naozaj Held. Čítal usilovne noviny a pred Vianocami začal rozmýšľať, či by to aj oni neskúsili, peňazí nikdy nie je dosť. No keď listy nezaberali, usúdili, že treba "pritvrdiť". Na čierno kúpili danubit, podľa príručky Held zostrojil "pekelný stroj," keď spínacie hodiny odmontoval v ktoromsi vchode bytovky. Na mieste v predajni boli spolu, nálož dali za kachle. Vôbec neuvažovali nad tým, koľko ľudí mohli zabiť...

Celý prípad má v rukách  trestný senát. Mladíkom za neuvážené činy hrozia vysoké tresty, Kremnica si vydýchla. Teda - aspoň zatiaľ.

ONDREJ ŠIMÚNY