Kráľ stoky

Ľudia si často pletú potkana s krysou. Napriek veľkej podobnosti sú to dve rôzne zvieratá. Obidve k nám prišli z Ázie.

Krysa priplávala do Európy na začiatku stredoveku v sťažňovej lodi alebo v skladoch potravín v podpalubí a s rozmachom obchodu sa rýchlo rozšírila po celom kontinente. Je vegetarián a najviac obľubuje suché a teplé miesta.

Potkan začal svoju príbuznú z Európy vytláčať v priebehu 18. storočia. Na rozdiel od krysy je všežravec, zviera bažinné a v kanáloch moderných veľkomiest sa cíti ako doma. Je agresívnejší než krysa a žije v početných skupinách. Dožíva sa až dvoch rokov. Sexuálne dospieva po dvoch mesiacoch, samičky môžu vrhnúť mladé sedemkrát do roka. Jedna samička môže za svoj život porodiť 84 mláďat. Potkany žijú v podzemných hniezdach, ktorých dômyselný systém tunelov siaha až do metrovej hĺbky. Pri orientácii sa spoliehajú na čuch, sluch, hmat a chuť. Na cestách podzemím im pomáhajú silné hmatové fúzy. Jesť môžu prakticky akýkoľvek druh požívatín, aj drevo, textil a plastické hmoty. Keď je najhoršie, oddajú sa kanibalizmu. Podzemný život a obdivuhodná prispôsobivosť z nich urobili najhorúcejších kandidátov na víťaza jadrovej vojny. Bez problémov sa šplhajú po stromoch, balansujú na telefónnych kábloch a výborne plávajú. Údajne prežijú aj pád z 20 metrov. Pretiahnu sa aj päťcentimetrovou dierou. Najúčinnejšou preventívnou ochranou proti potkaniemu útoku sú silné kovové lišty na spodnej strane dverí, kovová mreža v okienku do pivnice a závažie na doske záchodovej misky.

Vojna hlodavcov

Potkany žili v Európe už dávno. Ale boli to hnedé potkany a ľudia si ich nijako zvlášť nevšímali, lebo ich cesty sa veľmi nekrížili. Čierne potkany, ktoré doviezli kupci a križiaci, rýchlo vykántrili hnedé, udomácnili sa v Európe a rozmnožili sa. Tieto hlodavce rýchlo ocenili prednosti života vedľa človeka: vhodné povaly, kde sa možno zahniezdiť, dostatok potravy - odpadov, a keď nie je dosť odpadkov, vždy možno ľuďom niečo ukradnúť. V každom prípade sa čierny potkan rýchlo rozmnožil a vážne začal ľuďom strpčovať život. Boli nútení pustiť sa s ním do boja. Potkany preklínali, dávali ich do kliatby, ba jeden biskup v 15. storočí dokonca vylúčil potkany z cirkvi...

Usporadúvali sa hony, chytali ich do pascí, no na počet nebezpečných hlodavcov to veľmi nevplývalo. Naďalej sa množili, bezstarostne si žili a rozliezali sa na nové a nové územia. Dnes je už prakticky dokázané, že potkany prišli do Európy zo severnej Číny, vlastne neprišli, ale priplávali na obchodných lodiach. Spočiatku ich nebolo veľa.

Domáce čierne potkany

Privandrovalcom neprekážali už preto, že vôbec nie sú agresívne, obľubujú rastlinnú potravu a na miestach, kde žili, sa s privandrovalcami nestretávali: čierne potkany sa zdržiavajú prevažne na povalách, sivé zasa v pivniciach, alebo si ryjú diery. Istý čas žili privandrovalci a domáci vedľa seba, ale iba dovtedy, kým sa sivé nerozmnožili. To však netrvalo dlho. Sivá potkanica je schopná aj tri-štyri razy za rok vrhnúť mláďatá, zakaždým sedem-osem, niekedy aj pätnásť až osemnásť. Takto môže potomstvo jedného potkana dosiahnuť za pol roka niekoľko tisíc kusov. Keďže sivý potkan v podstate nemal prirodzených nepriateľov, dosť rýchlo sa v Európe rozplemenil, zhromaždil dostatočný počet "členov svojej bandy" a zaútočil na čierneho.

Mor a iné pohromy!

Sivému potkanovi nebolo tažké zvíťaziť. Po prvé, je väčší a silnejší (čierny váži najviac 175 gramov, sivý to môže "dotiahnuť" až na pol kila). Po druhé, sivý je odolnejší a životaschopnejší. Je dravý, aktívny, častejšie útočí, kým čierny sa poväčšine bráni. Napokon sivé spravidla útočia všetky spolu, zatiaľ čo čierne bojujú jednotlivo. Logicky by čierny potkan už nemal existovať. Pred úplným vyhynutím ho zachránilo to, že žije najmä v povalových priestoroch. No aj tak z miest takmer vymizol. Udržal sa iba sem-tam v malých európskych mestečkách a dedinách. Na americkom kontinente je čiernych potkanov viac, z akýchsi dôvodov tam lepšie vzdorovali sivým. Takto teda sivý potkan za pomoci človeka asi za tristo rokov osídlil celý svet. A spolu s potkanmi sa na ľudstvo dovalili katastrofálne pohromy.

Mor!

V polovici 14. storočia táto "čierna smrť" zúrila v západnej Európe a podľa svedectva kronikárov zahubila štyridsaťtri miliónov ľudí, čiže štvrtinu vtedajšieho obyvateľstva Európy. No potkany neprenášajú len mor, ale aj mnohé iné choroby, počínajúc tularémiou, končiac besnotou. A šírenie chorôb nie je ich jediným zločinom proti ľudstvu. Potkany sú hrozné svojou rozplienenosťou a pažravosťou. Sú všežravé. Pritom potkan nevie hladovať, musí byť ustavične zasýtený. (Dvojdňový pôst je už pre neho smrteľný). Ak si teda uvedomíme, že jeden potkan zožerie za rok pätnásť kilogramov potravín, že ešte päť-šesťnásobok znehodnotí a vynásobíme to ôsmimi-deviatimi miliardami potkanov, ktoré podľa veľmi približného odhadu žijú na našej planéte, dostaneme ohromujúce číslo. Potkany neničia len potraviny. Môžu hrýzť dosky, žerú trávu, prehryzú kov, požierajú elektroinštaláciu. Raz sa New York ponoril do tmy, pretože potkany obhrýzli olovený plášt a spôsobili krátke spojenie.

Veľmi zdatný súper

Ťažko sa dá vymenovať, čo všetko potkany žerú. Jednoduchšie je uviesť, čo nežerú. No hryzú aj nepožívateľné predmety, pretože si musia obrusovať stále rastúce zuby. Potkanovi môžu za život narásť zuby do dĺžky stodvadsaťosem centimetrov. Musí teda stále niečo hrýzť, inakšie sa mu prestane zatvárať papuľa, zuby prepichnú lebku a potkan zahynie. Obrovské pohromy, ktoré potkany prinášajú, už dávno donútili ľudí vyhlásiť im vojnu. Už v 15. storočí každý obyvateľ Frankfurtu, ktorý za rok odovzdal päťtísíc potkaních chvostov, dostal zvláštne výsady. Boj proti potkanom sa stal pre mnohých ľudí povolaním. Vytvárali sa osobitné cechy potkaniarov. Ale napriek tomu, že potkaniari svedomito pracovali a stovky ľudí v rozličných krajinách si lámali hlavy, vymýšľali spôsoby boja proti potkanom a vynachádzali tie najdômyselnejšie pasce a klepce, ich počet neklesol. Pravda, nevieme, nakoľko všetko toto ľudské snaženie znížilo tempo rozmnožovania potkanov, je dosť pravdepodobné, že bez týchto opatrení by už dávno boli zvíťazili nad ľuďmi. No ani tak sa nedarí ich nielenže vyhubiť, ale ani znížiť ich počet, ba v mnohých krajinách ani zabrzdiť ich pribúdanie.