KOSTRA V BRIKETÁCH
"Pane Bože! Čo to je?" Stará Valovičová sa prežehnala. Tak ako už mnohokrát predtým, aj v to ráno bola v pivnici po uhlie a keď začrela lopatou hlbšie, odrazu sa jej z čiernoty vynoril biely koštiaľ. Začrela ďalej - ďalší koštiaľ. Dlhý, ani nie veľmi spráchnivelý.
Valovičová žila v dome už dlho a do pivnice nechodil po uhlie nikto okrem nej, lebo jej nevydarená dcéra na to bola priveľmi lenivá. Valovičová vôbec nevedela pochopiť, prečo by pod štyridsiatimi metrákmi brikiet, ktoré tam nechala zložiť vlani na jeseň, mali byť nejaké kosti. Kde sa vzali? Akosi jej to nedalo. Možno ani sama nevedela, prečo. Bola to jednoduchá žena a chvíľami sama nevedela, čo sa jej zdá a čo je skutočnosť. Veď preto ju dcéra raz aj odviedla do blázinca na pozorovanie. Bránila sa, stále kričala, že je normálna a že do blázinca nechce. A vedela aj to, že by sa dcére náramne hodilo, keby tam ostala. Aj jej, aj tomu chrapúňovi Segnerovi, čo sa s ňou svojho času oženil. Blázon jeden, trikrát ženatý a ešte na jej dcéru sa ulakomil...
Skrátka, usúdila Valovičová, kosti v jej pivnici nemajú čo hľadať. Bohvie, odkedy tu sú. Hádam od vojny? A čo keď sú ľudské? Čo keď toho nešťastníka dosiaľ niekto hľadá? Na oddelenie VB nemala Valovičová ďaleko. Navyše ju tu dobre poznali. Raz prišla oznámiť, že videla UFO, raz zasa, že sa ktosi cudzí dobíja do domu, potom zasa, že ju dcéra chce zabiť. Poznali ju tu ako čudácku stvoru, ktorá to naozaj nemá v hlave celkom v poriadku a nikto sa nečudoval, že aj s dcérou a jej dvoma deťmi žijú osamote. Vedelo sa aj to, že dcéra Veronika prišla k svojim deťom akosi nevdojak a nikto sa k nim nemal. Ani ten, čo sa asi rok u nich zdržiaval a potom šiel kadeľahšie...
Tak aj najčerstvejšie oznámenie Valovičovej o náleze "možno ľudských" kostí v pivnici zobral starý nadpráporčík Kotuliak na ľahkú váhu. Keď však Valovičová veľmi dobiedzala, dal sa presvedčiť a išiel s ňou pozrieť sa. Poobzeral koštiale, zopárkrát hrabol lopatou a odrazu sa mu z brikiet vykotúľalo čosi, čo mohlo byť zabalenou ľudskou hlavou. Hrabal ďalej. Valovičová mala výnimočne pravdu.
MUDr. Prelovský, privolaný súdny lekár, najprv trochu brigádoval, prehádzal vari päťmetrákov brikiet a potom začal skladať na plachte čosi, čo mu pripomenulo prvú skúšku z anatómie. Nepochybne našiel ľudskú kostru. A vôbec nie vojnovú, ako si myslela bláznivá Valovičová. Na kostiach boli kúsky tkaniva a to, čo ostalo z hlavy, ktosi zabalil do niečoho podobného šuštiaku. Ten je z kvalitných umelých vlákien. Kostra nemala viac ako dva roky! Nadpráporčík Kotuliak sa odrazu cítil na celý prípad prikrátky. Registroval, že mu Prelovský hovorí čosi o nápadných zlomoch na lebke, ale veľmi to nevnímal. Pouliční vreckári, príležitostné prostitútky a výtržníci - v tom sa vyznal. Ale kostra, o ktorej lekár tvrdil, že patrí človeku, ktorý asi nezomrel prirodzenou smrťou?
Telefonoval službukonajúcemu vyšetrovateľovi majorovi Stoklasovi. Doktor Prelovský mal pravdu. Kostra patrila mužovi vysokému asi 180 centimetrov. Mal rozbitú lebku po celej ľavej strane. Antropológ s Prelovským dva dni lepili dohromady kúsky kostí z lebky, ktoré vyhrabali z uhlia a potom si boli istí chlap mal síce rozbitú lebku na veľkej ploche, čo mohlo byť spôsobené povedzme pádom z väčšej výšky, ale v zlomoch boli očividné aj menšie, presne ohraničené praskliny. Piplavá, precízna práca priniesla svoje ovocie - muž podľa všetkého nezomrel prirodzenou, ale násilnou smrťou. Pravdepodobne mu ktosi udrel hlavou o čosi ploché, ale pomohol si aj niečím, čo mohlo byť kladivom alebo tupou stranou sekery. Zo zlomov bolo jasné, že údery nasledovali až po dopade lebky na tvrdú plochu. Povedzme na podlahu pivnice...
K tejto úvahe dopomohli lekárom aj zistenia majora Stoklasa. Susedia Valovičovej a jej nevydarenej dcéry sa totiž vôbec netajili tým, čo si o rodine myslia a keď zistili, prečo sa to v dome hmýri policajtmi, nešetrili zlomyseľnými, úvahami. Kam vraj zmizol manžel mladej Valovičovej, Segner? Mohol utiecť, nikto by sa mu nečudoval, aj keď bol cvok. Ale rovnako mohol dva roky pod uhlím odpočívať aj sám!?
A trefa do čierneho! Bol to on, 50-ročný trojnásobný manžel Ladislav Segner. Dvakrát trestaný, trikrát rozvedený, s podlomeným zdravím. Antropológ spolu s obvodným dentistom podľa dokumentácie chrupu jednoznačne určili všetky markanty.
A ako to bolo? Segner sa v núdzi dal dohromady aj s neveľmi peknou mladou Valovičovou. Konečne mal kde bývať, mal mu kto oprať a navariť. Ako však vraveli susedia, so svokrou sa neznášal a keď mladá Valovičová občas nedala na matku dopustiť, hneval sa aj na ňu. Často sa hádali, z bytu bolo počuť krik. A potom zrazu zmizol, no nikomu nechýbal. Stoklas to mal vlastne jednoduché - už vedel, že jedinými, čo mu k prípadu môžu viac povedať, sú matka Valovičová s dcérou. Obidve mohli v hneve Segnera zabiť. Stará však mala alibi. Prečo by sama oznamovala nález kostí? Mohla sa báť prezradenia, ak sa jej tým dcéra vyhrážala. Ale rovnako bolo možné, že dcéru chcela udaťa vie viac ako povedala. Tretí variant - pri svojej slabomyseľnosti nerozmýšľala, našla kosti, nuž volala policajtov...
Čo z toho je pravda? Stoklas nebol nijaký začiatočník. Trochu mladú Valovičovú potrápil a potom to z nej dostal. Priznala sa, že už mala Segnera plné zuby a raz, bolo to asi pred dvoma rokmi, pohádali sa na prízemí a v zlosti do neho strčila. Spadol zo schodov priamo do pivnice. Nehýbal sa, krvácal z hlavy a tak mu zabalila hlavu do akéhosi plášťa a zahrabala ho pod uhlie. Keď priviezli ďalšiu fúru, mali už v pivnici asi 40 metrákov brikiet. Toľko nespália za dva roky. Stačí vždy prikúpiť a naspodok hŕby sa nikdy nedostanú...
Rozmýšľala dobre, ibaže bola lenivá chodiť po uhlie a takže poň chodila len matka. A tá vždy brala iba z jednej strany, až kým sa neprekopala do stredu... "Pani Segnerová, trváte na svojej výpovedi?" pýtal sa Stoklas a dobre vedel, prečo. Segnerová netušila. Otázku zopakoval. Segnerová mlčky prikývla. "Viete, pani Segnerová, váš manžel totiž podľa všetkého nezomrel po tom páde do pivnice. Vy ste mu ešte pomohli k smrti, dorazili ste ho!" Segnerová sa rozplakala. Bolo to tak. Keď spadol do pivnice a krvácal, pochytila ju ešte väčšia zlosť. Taký bol odrazu bezmocný! Schytila sekeru, ktorou rúbali drevo na kúrenie a zopárkrát ho udrela obuchom sekery do hlavy. Chcela mať istotu, že už taký tichý, bezmocný a neškodný ostane. Už neprotestoval, nenadával...
Mladá Valovičová, "dostala" trinásť rokov v druhej nápravnovýchovnej skupine. A Stoklas dostal (nielen kvôli Segnerovi) ďalšiu zlatú hviezdičku na náplecník.
ONDREJ ŠIMÚNY
Pekné čítanie
