Koniec jedného priateľstva

Starí ľudia, hoci zdanlivo nemajetní, ľahko sa stanú obeťou podvodníkov. Stačí, ak majú čo len štátny byt. V dnešných časoch i to je majetok nezriedka vo výške nad milión korún. Neraz nielen príbuzní, ale aj rôzni šikovníci čakajú na smrť vyhliadnutej obete...
Taký prípad sa stal pred časom v Poprade. Bezdetná pani Hilda Kuréňová mala nad sedemdesiat, keď ju krátko po sebe postihli dve pohromy. Napriek dvojročnej obetavej opatere zomrel jej celoživotný druh. Tak ostala v trojizbovom byte na staršom sídlisku sama aj s dvoma vkladnými knižkami na takmer pol milióna korún. Ich celoživotné úspory... A potom ju postihla druhá galiba - ochrnula na nohy, ostala takmer nemobilná, chodiť mohla len na barlách alebo na vozíku. V Poprade už prakticky nikoho nemala, jej rovesníci pomaly povymierali alebo na tom boli rovnako ako ona. Častejšie udržiavala kontakt s celoživotnou kamarátkou, 55- ročnou Boženou Širokou, ktorá žije v Košiciach. Bola to už tiež vdova a priatelili sa s Hildou už od detstva. Čo robiť? Hilda navrhla osamotenej Božke, aby sa presťahovala k nej do Popradu, dožijú spolu. Božena namietala - má tu ešte tetu, nemôže ju nechať napospas.
"Priď ty bývať do Košíc," navrhla Hilde. Keď sa starám o jednu, môžem sa starať o vás obe, no nie?"
Hilde to ani na um neprišlo, hoci jej inak hlava slúžila dobre. Akoby sa ona sama, nevládna, mohla sťahovať?
 „A kde by v Košiciach bývala?"
 Božka nenaliehala. „Porozmýšľaj, pouvažuj, uvidíš, že ti dobre vravím," ubezpečovala ju. „Byt bez problémov vymeníme na inzerát, tu ti nájdem voľajaký na prízemí, aby si mohla chodiť von na barlách či na vozíku, vyhrievať staré kosti na slniečku, do obchodu zájsť...Za byt priplatíš, veď budeš mať z čoho a je to."

Hilde to vŕtalo hlavou čím ďalej, tým viac. Ozaj, čo už tu bude robiť takto sama? Veď sa jej nechce stále so stenami rozprávať! Nejaké peniaze mám, byt dám upraviť, naozaj to nie je zlá myšlienka, dumala. Zavolala teda Božke, že by aj išla, ale to sťahovanie.....

"Nič sa ty neboj, ja to zariadim," ubezpečoval hlas na druhom konci drôtu.

Tak aj bolo. Božka sa ukázala ako vynikajúca organizátorka. Sprostredkovala výmenu bytu aj sťahovaciu partiu zohnala. Večer už Hilda pozerala z okna prízemného dvojizbového bytu v tichej časti Košíc. Presne ako jej Božka sľubovala. Božka sa stala každodennou návštevníčkou novej domácnosti Hildy, poklábosili si, pospomínali na staré časy, rozmýšľali, čo všetko treba v byte urobiť, aby bol naozaj útulný a vhodný pre takmer nemobilnú ženu.
"Ani neviem, ako sa ti odvďačím, že sa o mňa tak staráš," ďakovala napriek Božkinmu odporu sa dohodli, že jej bude mesačne dávať tritisíc korún za opateru- Božka naveľa súhlasila. Možno to bolo ani nie tak za opateru, ako za spoločnosť, pretože sociálny úrad pridelil Hilde riadnu opatrovateľku, ktorá prevzala na seba väčšiu časť povinnosti. Božka bola skôr priateľka, dôverníčka, či, ako so smiechom vraveli, manažérka. Hilde však vznikol problém. Obe vkladné knižky, ktoré mala, boli písané v Poprade a vyberať z nich zakaždým v Košiciach bolo aj drahé, aj zdĺhavé. „Však si to preveď sem, zbytočne ti zakaždým účtujú všelijaké poplatky, " radila jej Božka.„ Otvor si účet, alebo si založ nové vkladné knižky, niečo si daj na viazaný vklad, aby ti nabiehali úroky. Dnes sú to pekné peniaze, budeš mať k penzii..." radila Božka.

Hilde to veľa nevravelo. Aký účet, aký viazaný vklad?. „To už nie je pre mňa, takéto transakcie. Ale keď vravíš, že to bude lepšie, tak to urob!"
Hilda vyzbrojila Božku plnou mocou i potrebnými papiermi a Božka všetko zariadila. Doniesla Hilde dve novučičké vkladné knižky. Jedna bola bežná, tam nechala dvesto tisíc korún, ostatok sumy vo výške takmer tristo tisíc dala na viazaný vklad s ročnou výpovednou lehotou. Všetko išlo ako malo. Keď bolo treba vymeniť zhnité okno v kuchyni, Božka vybrala peniaze z tej obyčajnej knižky. Hilda si kúpila aj nový televízor aj video, aby si krátila dlhé chvíle, Božka jej sem - tam aj nové kazety priniesla. Hilda cítila, že na staré kolená, aj keď jej veľmi chýbal manžel Rudo, nežije zle.

„Uvidíš," sľubovala Božke, „keď budem písať závet, na teba nezabudnem, odvďačím sa ti za starostlivosť..."

„Ty ma, Hilda, prežiješ, len kto sa potom bude o teba starať?" smiala sa Božena. Hilda však predsa len čoraz častejšie myslela na smrť, a tak si povedala, že treba veci obriadiť, kým je pri zmysloch. Dala si v Poprade urobiť hrob, či skôr hrobku pre dvoch, lebo chcela po smrti ležať vedľa manžela. Tá kamenárska firma pýtala zálohu - aj to Božka vybavila, vybrala peniaze a zaplatila menšiu zálohu. Po každej transakcii knižku poctivo vracala do Hildiných rúk.

Na jar sa Božke pritrafila možnosť ísť do kúpeľov. Nechcela, vraj kto sa bude o teba starať.

„ Len sa ty neboj, mám Jarku, tie tri týždne bez Teba vydržím. "
A tak Božka išla na liečenie na druhý koniec republiky. Asi po týždni prišla pani Hilde Kuráňovej pošta. Doporučený list od tej kamenárskej firmy z Popradu. Že sa veľmi ospravedlňujú, situácia je taká a onaká, náklady idú hore. Skrátka, za dokončenie hrobky pýtali zaplatiť 60 - tisíc korún s tým, že do dvoch týždňov bude všetko v poriadku a na kvalitu prác jej dávajú záruku desať rokov. Hilda si pomyslela, že firmička je asi vo finančných problémoch, ale veľmi tomu nerozumela. Hrob treba mať na poriadku a hotovo. Lenže ako s peniazmi? Zavolala do sporiteľne, vysvetlila situáciu, že má problém. Žiaden problém, ubezpečili ju, stačí k tomu plná moc a heslo, bez problémov môže peniažky z knižky vybrať. Požiadala teda ošetrovatelku Jarku, aby išla do sporiteľne, vybrala tých 60 - tisíc korún a hneď ich aj poslala tej firme. Jarka ochotne sľúbila. Prišla s knižkou do pobočky, priniesla plnú moc i heslo, zapísané na papieri. Vypísala si výberový lístok a strčila knižku tej pani za okienkom. Tá chvíľu pozerala na cifry v knižke, potom kukala do akýchsi čísiel v počítači a čosi si hundrala. Potom išla kamsi vedľa za dvere a vrátila sa s jedným pánom. Ten sa tváril prísne. „Pani, to je vaša knižka?"
„Nie prosím, to patrí pani Kuráňovej. Ona ma poprosila, aby som tie peniaze vybrala, aj plnú moc mi dala. Však sem telefonovala, nie?"
 O telefonáte pán síce nič nevedel, zato veľmi rýchlo zistil, že knižka je voľajaká čudná. Presnejšie, úplne sfalšovaná. Ešte presnejšie - knižka bola pôvodná, ale evidovali na nej iba základný 20 - korunový vklad a ostatné zápisy v knižke boli fikcia. Ktosi jednoducho k tým dvadsiatim korunám základného vkladu pripísal štyri nuly a tak vznikla suma akože 200 - tisíc korún. Z týchto akože dvesto tisíc korún ktosi potom akože vyberal a vždy zapísal nový zostatok i prevod. Sporiteľni pritom žiadna škoda nevznikla, pretože takéto výbery z tejto knižky nikdy nikto nerobil, to by sa predsa na to hneď prišlo! Pán robil v sporiteľni už roky, ale toto videl prvýkrát. Zatiaľ mu bolo jasné iba to, že knižka smrdí podvodom. Účel mu nebol jasný, zavolal však policajtov, knižku zadržal a policajti zadržali uplakanú pani Jarku.

Nuž nastalo veľké vysvetľovanie. Vyšetrovateľovi kapitánovi Zajacovi bolo hneď zrejmé, že pani Jarka nemá o tom poňatia. Pani Hilda vysvetlila tomu Zajacovi, ako to s pani Božkou fungovalo, vyzvedala, či niečo nie je v poriadku a pán kapitán poslal po Božku do kúpeľov ďalších mračiacich sa policajtov. Vybavil aj súhlas na domovú prehliadku, našiel tam čo hľadal, konkrétne samonamáčaciu pečiatku s dátumovníkom a falošnú pečiatku sporiteľne, ktorú si sama vyrobila z gumy. Za pár dní bolo všetko jasné a Božke neostalo iné. ako sa priznať.
 „Viete," vysvetľovala, „ja som potrebovala peniaze pre tú tetu, na lieky, na lekárov. Sama som toľko nemala. No a keď mi Hilda zverila tie peniaze, povedala som si, že ich má dosť, skôr či neskôr zomrie a aj tak mi zvyšok tých peňazí poručí. Tak som tých 200 -tisíc korún nepreviedla z Popradu sem, ale som ich hneď vybrala v hotovosti a založila som novú vkladnú knižku. Tam som dala len 20 korún, zvyšok som pripísala na 200 - tisíc a tú knižku som dala Hilde. Vždy, keď potrebovala vybrať, zobrala som peniaze, čo som mala u seba. ale od tej dvadsaťkorunovej knižky som urobila zápis, akože je to z nej vybraté...
„No, ale pani Hilda by tam ešte mala mať peniaze a vy už žiadne nemáte. Čo ste chceli robiť ďalej, keby vás poslala do sporiteľne?" čudoval sa kapitán.
 Uplakaná Božka pokrčila ramenami. „Neviem," hlesla. „Rátala som, že zomrie. A keď nie, tak som uvažovala, že spravím nejakú fiktívnu faktúru na ten hrob, aby som ten rozdiel vyrovnala, pani Hilda by tomu uverila, v cenách sa nevyzná..."

Keď to všetko zrátali, nebolo to také hrozné. Pani Božka „zdefraudovala" Hilde necelých 70 -tisíc korún a vzhľadom na vek vyviazla s podmienečným trestom. Akurát už pani Hildu nenavštevovala, lebo tá ju nechcela ani vidieť. Po tých rokoch...

ONDREJ ŠIMÚNY