Konečne konečná!

Tá otravná mucha práve prekročila prah mojej ctenej trpezlivosti a vynútila si jeden razantný skon. Jednoducho som zanechala svoju prácu na počítači, schytila som mucholapku a...No veď viete čo. Takéto necitlivé úkony vykonávam naozaj málokedy. Radšej si to s muchami vyriešim tak, že im otvorím okno a snažím sa ich zahnať von. Lenže teraz mi bolo všetko jedno. Od rána ma neznesiteľne bolela hlava, susedia si namýšľajú, že o ich párty life ma záujem každý navôkol, a tak trpia nielen uši nášho psíka, ale aj celá moja nervová sústava. Škoda reči, mucha bola jednoducho v nesprávnu hodinu na nesprávnom mieste.

Niežeby som sa hrala na nejakú citlivku a mala teraz potrebu verejne sa ospravedlniť za svoj kriminálom páchnuci čin, ale trochu som sa zamyslela. Ani neviem, koľko takých otravných múch ešte lieta svetom, netuším, koľko ich už padlo za obeť a vôbec som sa nikdy nezamýšľala, či bzukot múch je naozaj až taký otravný...

Určite nie je. Keď si porovnám muchu a mladého Jana z vedľajšej dediny, ocitám sa na pochybách. Málokedy musím nasadnúť na autobus a cestovať za vidinou vzdelania, peňazí alebo iných povinností. Väčšinou naštartujem svojho športového tátoša, teraz v letnom období sa vyvážam bez strešnej krytiny, a všetko mám na háku. Ale nie, srandujem, aj s tým hákom, aj s tátošom.

Slovom, nasadla som na autobus, vytiahla som si z kabelky zrkadielko, skontrolovala mejkap a o nič viac som sa v tej chvíli nestarala. A potom to prišlo...Na ďalšej zastávke si ku mne prisadol Jano. Snažila som sa skryť za ten malý záves na okienku, no môj osud bol na najbližších dvadsať minút v Janových rukách, respektíve rečiach. „Ahoj, slečna, už som ťa sto rokov nevidel, čo, ako, povedz ty,“ začal Jano konverzovať. Nadýchla som sa, chcela som mu odpovedať aspoň na štvrtinu z otázky, no chlapec mal v absolútnej paži to, ako sa mám, žijem a prebývam.

„Vieš o tom, že som si robil nadstavbu, veď vzdelanie je dôležité, tento rok som skončil na čisté, že vraj jednotky, a poslal som iba tri životopisy. Ako, nechcem nič konkretizovať, veď chápeš, bojím sa konkurencie, haha. A hneď včera sa mi ozvali z dvoch firiem. Asi si budem môcť ešte vyberať. No vieš, strojníctvo dnes hýbe svetom,“ chválil sa Jano. Potom som sa dozvedela, že ide aj tam, aj tam, potom sa ma stretnúť s takým biznismenom, ďalej s onakým a nakoniec deň oslávi dobre vychladeným čapákom. Tých dvadsať minút cesty trvalo možno aj desať hodín, silou vôle som tlačila autobus vpred, až sme došli na konečnú. Jano ma ešte tisíckrát vybozkával a odišiel. Všetko by bolo v absolútnom poriadku, len nechápem, prečo je náš mladý manažér aj po troch mesiacoch stále nezamestnaný. Čo sa za tým len môže skrývať?

Tatiana Kovalčinová