Komu zvonia zospodu

Nedávno som sa ocitol v pozoruhodnej spoločnosti. Dostal som pozvánku na stretnutie skupinky maturantov. Nebolo by na tom azda nič zaujímavé, ak by nešlo o spolužiakov, ktorí čas maturantskej mladosti ochutnali krátko po druhej svetovej vojne, teda pred 65-timi rokmi.

„Iné je dobre žiť, iné je dobre sa dožiť,“ spieva v jednej zo svojich vydarených piesní Sima Martausová. Zdá sa, že týmto pánom sa podarilo oboje. Ako sa hovorí, je to stará škola, čo poznávam z ich rozprávania. Postupne každý zaspomína na školu, ale prezradí aj čo-to z neskôr prežitého či zo súčasnosti. Neraz ma zaskočia krásou prežitej mladosti, ale zároveň aj skladaním mozaiky prežívanej jesene života.

„Cez dieru v drevenom plote sme na kúpalisku tajne pozerali na dievčatá,“ opisujú mi aj večnú tému mužov. Mnohé predsa nebolo takou samozrejmosťou ako dnes, teda ani odhaľovanie sa žien. O to vzácnejší býval onen pohľad kedysi, o to všednejší stáva sa v súčasnosti. Samozrejmosťou nebola ani elektrina. Ďalší „maturant“ totiž opisuje svoj pôvod z obce, ktorá zostala po druhej svetovej vojne vypálená. Úlohy preto často písal pri petrolejke. Najstarší prítomný zasa nadväzuje spomienkou na chudobné detstvo – v jednej izbe žili deviati. A keďže ani humor starším nechýba, jeho „spolužiak“ poznamenáva, že zatiaľ čo kedysi to bývalo aj o deviatich v jednej izbe, dnes je to pokojne aj o deviatich izbách pre jedného.

Milo ma prekvapujú dvaja ďalší seniori, ktorých obľúbeným záujmom zostáva aj v 85-ke bicykel. Ročne na ňom spravia stovky kilometrov. Pohyb totiž majú, a to všetci, v krvi od detstva. Väčšina z nich musela doma pomáhať aj pri ťažkých prácach, hoci aj cez prípravu na maturitu, ako spomína 85-ročný včelár Pavel. A do školy nejeden z nich chodieval aj tak, že najprv prešiel pešo 4-5 kilometrov a až potom nastúpil na spoj. Ani doprava predsa nebola taká rozvetvená a dostupná ako dnes. Spomínajú tiež školské pomôcky z povojnových čias. Bolo to úplne inde ako dnes. Podobne s oblečením, so správaním, slušnosťou, úctou k starším či autoritám, k učiteľom či rodičom. Žili skromne, väčšinou mali málo, no zároveň dostatok, boli chudobní a zároveň bohatí.

Je to zvláštne... Uvedomujem si, že v porovnaní s mladosťou týchto starcov majú dnešní mladí omnoho viac, sú oveľa bohatší, no zároveň, teda pri pohľade z iného uhla, o koľko chudobnejší. Predovšetkým duchovne chudobnejší, pretože vymoženosťami, možnosťami a matériou sú väčšinou omnoho bohatší. Jeden zo starých maturantov opisuje, ako si s bratom striedali topánky do kostola. Ak šiel jeden, druhý musel byť doma.

Hovorí sa, že každý sa od každého môže niečo naučiť. A predovšetkým mladší od starších. Starší sa často stávajú nositeľmi tých ozajstných hodnôt a môžu byť pre mladých určitou šípkou, ktorá ich usmerní. Ale paradoxom sa stalo, že skôr starší sa nechávajú čo-to priučiť od mladších. Práve najstarší muž v miestnosti podotýka, že rád siaha po možnostiach internetu – naučil sa pracovať s notebookom, tabletom, mobilom...

A tak si hovorím, že mladosť týchto starých pánov je pre mnohých mladých čosi vzdialené, blízke azda len zo starých kníh, rozprávaní, pekných príbehov či filmov o inom storočí. Doba sa neustále posúva. Možno už o polstoročie budú spomienky, aké som si tentoraz vypočul od povojnových maturantov, už len niečím skutočne dávnym, posunutým do nenávratna, ba až neuveriteľným. Chvála tým mladým, ktorí majú podobných starších v úcte a so záujmom si ich vypočujú.

Text: Marcel Páleš
Ilustračné foto: Miroslav Trimay