Kocky sú hodené, riskantná hra sa začala

„... žiaľ, s mužmi to nebýva ľahké. Občas stretneš niekoho, o kom si s určitosťou presvedčená, že je to ten princ na bielom koni, na ktorého celý život čakáš. A potom zistíš, že nie je. Dokonca ani ten kôň. Iba obyčajný osol.“

Sklamaná Sára sa v neistej životnej chvíli ocitá sama a podvedená. Po nevydarenom vzťahu navyše zostáva bez práce a peňazí. Do jej už beztak dosť zložitého života sa navyše vracia stará láska a Sára rozohráva riskantnú hru, v ktorej niekomu na konci zostane v ruke Čierny Peter.

Nie je isté, komu dá Sára svoje srdce, no môžete sa spoľahnúť, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Začítajte sa do šteklivého príbehu a prežite so Sárou jej osudovú jazdu naplno.

„Mrzí ma, ak som vám zničil rande,“ zahlásil, keď sme vošli dnu. Jasné, a Grincha mrzelo, že zničil Vianoce. „Ledva zadržiavate slzy, však?“ Bola som asi trochu drzá, ale tie dve pivá, ktoré som nakoniec mala, ako aj to, že som vlastne v práve, mi trochu podrezali jazyk.
„Vy my neveríte?“ premeral si ma s pokrčeným čelom. Odvážne som pozrela hore, takisto som si ho premerala a pokrútila som hlavou. „Ani trochu.“ Jemne mu trhlo kútikmi úst, čo bolo pre mňa aspoň malé zadosťučinenie. „Poďte ďalej,“ pokynula som mu, keď som sa vyzula, a odkráčala som do izby priamo k stolu, kde som mala naukladané dokumenty, ktoré hľadal. „Možno by som vám za to mala byť vlastne aj vďačná,“ zamrmlala som skôr pre seba, no zjavne ma začul, lebo sa toho chytil. „Nešlo to podľa vašich predstáv? Lebo v tom výťahu ste vyzerali celkom spokojne…“ Cítila som, ako mi jeho slová vohnali do tváre červeň, a tak som sa radšej ani neobzrela. „Podľa mojich predstáv?“ zamyslela som sa. „Hm, vlastne ani nie. Len trochu iným spôsobom, než máte na mysli vy.“
Počula som zavŕzgať pohovku, a keď som sa obrátila, zistila som, že sa na nej pohodlne usadil. Rozhodla som sa to nekomentovať. „Mali ste chuť na jednorazovku s neznámym chlapom a on odmietol? Lebo na to nevyzeral.“ Musela som sa na tom zasmiať. Prehrabávala som kopu na stole, a nahodiac grimasu, ktorú nevidel, som mu predsa len odpovedala. „Ste vedľa jak tá jedľa. Poznáme sa už, hm… štrnásť rokov. Je to môj bývalý.“
„Váš bývalý?“ zopakoval prekvapeným hlasom. „Hm, to, čo ste o ňom vraveli vtedy u mňa v kancelárii, mi celkom nesedí s tým, čoho som bol práve svedkom. Asi vás ženy nikdy nepo…“ Obrátila som sa a oprela som sa dlaňami o okraj stola, pričom som v jednej z nich zvierala nájdené dokumenty. „Nie ten, preboha!“ zagúľala som na neho očami. „Toto bol
druhý.“ „Panebože, koľko ich máte?“ pozrel na mňa zhrozene. „Myslím, že rozhodne menej než vy,“ vrátila som mu to rovnakou kartou a vôbec mi v tej chvíli nevadilo, akým spôsobom sa rozprávam s vlastným šéfom.