Klasika

Ing. Jaroslav Mráz otvoril schránku a vybral z nej obálku. Nedostával veľa pošty a vždy, keď vyberal schránku, automaticky očakával nepríjemné účty, upomienky a podobné "láskavosti" rôznych inštitúcií.
Strčil list do vrecka a vošiel do bytu. Žena ešte nebola doma. Pozrel si obálku. Bol to normálny osobný list na jeho meno a s plnou adresou. Vnútri bolo niečo tvrdšie, ako obyčajný papier. Na rube obálky nebol odosielateľ. Vo vnútri našiel vložený hárok papiera a fotografiu. Okamžite vedel, o čo ide - na kvalitnej fotografii formátu 13x18 cm bol on s jednou dievčinou. Ležal holý na posteli, zatiaľ čo dievčina sa mu láskyplne hlávkou opierala o rameno. Aj ona bola nahá. Podľa veľkosti zrna ten fotograf pri osvetlení nočnej lampy použil veľmi citlivý film. Vedel, kde tá fotografia vznikla. V hoteli Grand v Leviciach asi pred mesiacom. Zbalil tam jednu pipku, trochu ju pripil a keď ju pozval do izby, vôbec nenamietala. Zasúložil si, strčil jej do podprsenky tisícku a nežne ju vyhodil. Potreboval sa aj vyspať. Čistý obchod. Ale toto nevyzerá dobre...

Na hárku papiera boli len dva riadky napísané strojom: NA UVEDENÚ ADRESU POŠLI DO TÝŽDŇA 3000 KORÚN A DOSTANEŠ NEGATÍV. INAK FOTKU POŠLEME TVOJEJ MANŽELKE A ĎALŠIU TVOJMU RIADITEĽOVI.
Najprv ho oblial pot a potom sa ho zmocnila zlosť. V duchu vychrlil niekoľko pejoratív a rozmýšľal. Adresa bola z Levíc, meno Jana Novotná mu nič nehovorilo. Podľa pečiatky bol list odoslaný takisto z Levíc. Zodvihol telefón a na informáciach si pýtal číslo tej Novotnej. Buď nebola uvedená v zozname, alebo mala tajné číslo. Mal sto chutí sadnúť do auta a vyraziť za ňou. Odradila ho vyše tristo kilometrová vzdialenosť a napokon čo by tam robil? Bolo jasné, že padol do pazúrov dobre zavedenej hotelovej mafie. Čo by urobil? Búchal jej na dvere? Vyrazil z nej priznanie násilím? Čo keby na neho zavolala policajtov? Ako vysvetlí, čo tam robil?
Keď sa na to vyspal, urobil to najschodnejšie, čo mohol v danej situácii urobiť. Išiel na poštu a poslal tej "Janke" 3000 korún. Nezarábal zle. Na rub poukážky napísal len jedno slovo: ČAKÁM!
Čakal márne a po pol roku s malým pocitom neistoty na celú vec zabudol. Kým mu neprišiel ďalší list s ďalšími fotografiami z tej istej noci. V liste stálo: FOTOGRAFIÍ MÁM DOSŤ. POŠLI TRITISÍC A DOSTANEŠ NEGATÍV. Adresa  však už bola iná - na nejakého chlapa z Levíc. Aj pečiatka bola z Levíc. Znechutene schoval list tak, aby ho žena ani náhodou nenašla a dva dni rozmýšľal. Napokon sa rozhodol- hanba, nehanba, ide na políciu. Nebol však taký blázon, aby išiel na obvodné oddelenie podľa miesta bydliska. Bol si istý, že o všetkom by sa dozvedela jeho žena ešte skôr, než by sa vrátil domov. Robila totiž v registri trestov. Zobral preto fotografie i listy a zariadil si služobnú cestu do Levíc.

Ubytoval sa v moteli za mestom, vyspal sa sám a ráno zamieril na  okresné veliteľstvo. Asi dve hodiny si ho páni policajti podávali po kanceláriach ako malé jojo. Napokon natrafil na fúzatého chlapa, ktorý mal síce problémy so spisovnou slovenčinou, ale aspoň prejavil záujem o jeho problém. Spísal s ním zápisnicu a dal mu vizitku. Podľa nej zistil, že má do činenia s komisárom kriminálky Záreckým.
"Pán komisár, prosím vás, dlho som váhal, či k vám prídem. Mám dobrú manželku, nechcem sa kvôli nejakej kurve rozvádzať!"
Zarecký ho dobrácky ubezpečil, že určite nikomu nič hovoriť nebude, a potom sa rozlúčili s tým, že Zarecký dá o sebe vedieť.

Inžinier Mráz mal svojím spôsobom šťastie. Zárecký práve skončil jeden veľký prípad rozkrádačky a hrabania sa vo faktúrach mal už plné zuby. Celkom sa mu takáto pikantná vydieračská aférka zapáčila. Tušil, že ten inžinierík z Tatier nebude postihnutý sám. Hotel Grand totiž poznal dôverne - aj jeho personál. Čo pracovník, to kvietok. Mohol si už vyberať potenciálnych páchateľov, lebo mu bolo jasné, že tá vydieračská partia má k hotelu veľmi blízko. Okrem toho poznal aj tú holú babu z fotografií. Mrázovi to nepovedal, ale neklamala, volala sa Marika. Nebývala však na adrese, ktorú vydierač uviedol. Prespávala v malej izbičke priamo v hoteli. Zárecký vedel aj to, že zábery nie sú z jej izbičky. Mal sa Mrázovi priznať, že tú Mariku tiež párkrát v pripitosti pretiahol? Ibaže jeho nikto nevydieral, bol slobodný...
Nebol taký blázon, aby priamo udrel na Mariku, iba si ju začal trocha viac všímať. S kým sa ako servírka v bare stretávala, s kým z personálu  udržiava kontakt na izbe. A vídal ju tam aj v dňoch, najmä večer, keď mala voľno. Mal síce podozrenie, že vždy končí s chlapom v izbe, ale nechcel ju sledovať. Predsa len ho tu poznali. Zašiel v za recepčným. Tiež taký kvietok, ale keď si vypýtal knihu hostí, recepčný nemohol mať žiadne podozrenie. Ako príslušník kriminálky to robil často a recepčný vždy rád urobil Záreckému malé službičky - všetko pre našu políciu.
Zalistoval v knihe a Mráza našiel takmer okamžite. Zaujímalo ho len číslo izby. Bolo to číslo 34. Mráz predsa hovoril, že tú kočku priviedol k sebe do izby, nie opačne. A ešte si spomenul, že kľúč od izby si zobral dávno predtým, než sa s Marikou akože náhodne zoznámili. Tento fakt zmenšoval pravdepodobnosť, že by v izbe mali dopredu pripravené nejaké pozorovacie stanovisko, dieru v stene alebo čosi podobné. Keď sa nenápadne prešiel po hoteli, s prekvapením zistil, že Marikina izbička s vtedajšou Mrázovou "tridsaťštvorkou" susedí. Tak predsa?

To mu zatiaľ stačilo. Išiel sa pozrieť aj na obe adresy, ktoré vydierač uviedol. Mená boli riadne na schránkach i na dverách bytov, hoci mu nič nehovorili. Predpokladal, že to budú komplicovi bežní známi, ktorí nemajú nič proti tomu, keď na ich adresu z času na čas prídu nejaké peniaze. Vôbec nemusia vedieť, o čo ide. Povedal si, že za chvíľu čakania to stojí. Ráno pristavil auto v bezpečnej vzdialenosti od bytovky a čakal. Mohol si síce na riaditeľstve hotela vypýtať zoznam pracovníkov a z neho zistiť bydliská všetkých, ale nechcel budiť podozrenie. Radšej čakal. Ani nie po hodine vyšiel z vedľajšej brány známy čašník z Grandu. Práve ten, čo sa často s Marikou stretával a sedával s ňou aj vtedy, keď mali obaja voľno. Chvíľu rozmýšľal a potom to riskol. Večer išiel do hotela, usmial sa na Mariku a tá už vedela, čo a ako. O dve hodiny bol v jej malej, útulnej izbičke. Kým sa sprchovala, poobzeral stenu, susediacu s Mrázovou izbou. Nadvihol obraz a ajhľa - diera v murive, z opačnej strany zakrytá čímsi mäkkým. Podľa hmatu tam visel gobelín, záves alebo čosi podobné. Na druhý deň sa vrátil znova hneď ráno. Keď vošiel, nikto si ho nevšimol a na tretie poschodie prišiel práve v čase, keď mala upratovačka otvorenú Mrázovu izbu. Čosi jej zašomral o údržbe a letmo prebehol pohľadom po stene. Naozaj tam visel gobelín. Prizrel sa mu bližšie a hneď videl, že je v ňom vyrezaný štvorec - stačilo ho odklopiť ako vrátka na kuríne ... V prítmí a v milostnom ošiali si to nikto nemohol všimnúť. Dosť dlho trvalo, kým presvedčil prokurátora a sudcu, ale keď získal súhlas na domovú prehliadku v byte toho čašníka, už neváhal. V jeho kúpelni našli kompletne zariadenú fotokomoru a v zásuvke stola vzorne vedený archív negatívov aj s menami a adresami postihnutých láskychtivých mužov z celého Slovenska. Bolo ich presne 61 a len z účteniek napočítal dobre vyše pol milióna korún, ktoré čašník zinkasoval a o ktoré sa s Marikou, ako vysvitlo, delil nerovnakým pomerom. Boli to amatéri... Ešte pikantnejšie bolo, že väčšina z tých pánov odmietla svedčiť. S uľahčením tvrdili, že nikdy nikomu žiadne peniaze neposielali a necítia sa poškodení...

Aj inžinier Mráz takmer na svoju aktivitu doplatil. Trvalo asi mesiac, kým mu žena odpustila. Aj to až vtedy, keď prisahal, že už v žiadnom hoteli za žiadnou onou nepôjde. Nuž sľúbil. Čo mal robiť? Taká klasika ...

ONDREJ ŠIMÚNY