Kedysi som to tu mala rada, teraz by som najradšej utiekla..

Áno, myslím krajinu, v ktorej žijeme. Dennodenne hľadám pozitíva, ale čím ďalej, tým viac je to ťažšie a ťažšie. Veľmi sa snažím tešiť z maličkostí. Z východu slnka, z prírody, z ľudí, ktorí sú okolo mňa a majú ma skutočne radi. Vážim si všetko, čo mám a som za to vďačná. Zdravie, rodina, priatelia, práca... Ďakujem, Bože. A predsa na mňa posledné týždne dolieha smútok. Smútok z toho, čo sa v tejto krajine deje.

Z preventívnych dôvodov spravodajstvo pravidelne nesledujem, vlastne už skoro vôbec. Či chcem, alebo nie, aj tak sa ku mne informácie vždy dostanú. Všetci naokolo nadávajú, bohužiaľ, majú pravdu. Len nadávky a sťažovanie nič nevyriešia...

Nevyčítam im to, sú unavení a cítia sa podvedení. V duchu si kladiem otázku, ako dlho to ešte pôjde takto? Raz sa predsa musí niečo zmeniť... Chce sa mi plakať z nezmyselných zákonov, na ktoré doplatia najchudobnejší (pretože bohatí sa zo všetkého vždy ľahko „vysekajú“), z politických káuz, rečí politikov, ktoré sú plné klamstva. Zo zdravotníctva, ktoré je v úbohom stave. Škôl, kde chýbajú peniaze na základné pomôcky a všetko dotujú rodičia, ktorí ledva uživia rodinu.

Nie je to tak dávno, čo si moji blízki priatelia kúpili starší dom a snažili sa ho vlastnými silami opraviť. Bohužiaľ, okolnosti ich prinútili k tomu, aby odišli. Už to tu nemohli vydržať. Dom, do ktorého investovali veľa energie i prostriedkov, predali. Teraz žijú v Rakúsku s dodatkom, že sem sa už nikdy nevrátia. A pozvaním, že keď to tu už nebudeme môcť zniesť, máme prísť za nimi.

Ako by nestačilo, že nás ničia politici, ubližujeme si i my medzi sebou navzájom. Čím sa má druhý horšie, tým máme lepšiu náladu. Členovia rodiny sa nenávidia, z najlepších priateľov sa stávajú úhlavní nepriatelia, kolegovia v práci si hádžu polená pod nohy. Jeden druhému nič nedoprajeme, závidíme si, ohovárame sa. Sme falošní. Chceme mať lepšie auto ako sused, ísť na lepšiu dovolenku... Nech všetci o tom vedia, ako sa nám dobre žije (čo na tom, že úver budeme splácať ešte tri roky)!

Je vôbec možné niečo zmeniť? Neviem, či na túto otázku existuje odpoveď. Možno keby sme každý deň urobili aspoň jednu dobrú vec, Slovensko by bolo krajšou a veselšou krajinou. Stačí naozaj maličkosť. Neohovárať. Neposudzovať.
Neodsudzovať. Nehovoriť len negatívne. Usmiať sa. Nezávidieť. Povedať pravdu. Neklamať. Dopriať úprimne tomu druhému. Určite je v živote každého z nás tisíc príležitostí denne, ako niečo zlepšiť. Otázka znie, či ešte máme na to silu.

Sára