Kedy sa neverbálna komunikácia stáva rušivou?

S okolím komunikujeme neustále – aj za ticha, smútku či len mávnutím rukou. Informácie vysielame nielen slovne, ale aj dotykmi, gestami či mimikou tváre. Vtedy hovoríme o reči tela, ktorá je so slovným prejavom v úzkom spojení. Buď ho podporuje (zdôrazňuje), nahrádza (ak nás okolnosti obmedzujú v slovnom prejave), no sú aj situácie, keď je reč tela v kontraste s naším hovoreným prejavom. Čo v takých a iných rušivých prípadoch?

Reč tela je pri spontánnych, nepripravených prejavoch ovplyvnená našimi emóciami a celkovým vnímaním okolia. Vôbec sa nemusíme v danej spoločnosti cítiť príjemne a na takej istej úrovni sa potom nesú aj naše neverbálne prejavy. Výhodou je, ak dokážeme funkčne pracovať aj s touto stránkou komunikácie, a to bez rozdielu, či sa uskutočňuje v osobnej alebo verejnej sfére.

Pri reči tela si pamätajte, že každý pohyb a gesto znamená niečo konkrétne a zároveň to, čo je príjemné vám, nemusí byť ostatným.

Ako na dotykové správanie?

Vzdialenosť a dotyky medzi komunikujúcimi sú azda najčastejšie kritizované. Aj keď komunikácia prebieha medzi blízkymi osobami, na verejných priestranstvách dokáže pôsobiť rušivo. K tomu dochádza najčastejšie, keď prekračujeme osobnú zónu svojho komunikanta (vzdialenosť medzi vami je 40 cm a menej).

Dotykové správanie nemá byť bolestivé (búchanie po pleci, po tvári), ale ani naopak, príliš osobné, intímne. U nás je najbežnejším prejavom priateľstva podávanie rúk – jemné vzájomné dotknutie dlaní, bez výrazného trasenia a pod. K dotykovému správaniu patria aj bozky a objatia. Stále platí, tie si radšej nechajme na doma a na verejnosti nech nesú len pozdravnú, priateľskú funkciu.

Držanie tela

To, aký postoj zaujmete pri chôdzi, v stoji, alebo ako držíte telo a pracujete s rukami a nohami posediačky, aj to o vás veľa prezrádza. Vyrovnaný sebavedomý komunikant drží svoje telo vzpriamene a po celý čas sa vám díva do očí. Ak vás začne odmietať, respektíve nesúhlasí s vašimi názormi, začne postupne krížiť rukami (drží ich pred sebou ako bariéru) a nohy vytáčať do strán. Sebavedomo rozhodne nebudete pôsobiť ani častým presúvaním rúk (najmä pri sede) – za chrbát, medzi stehná, čo je bežným prejavom úzkosti a strachu.

Pozor! Pri komunikácii nadriadený a podriadený často vídame jedného z nich hovoriť spoza stola. Ak takýto postoj zaujme šéf, chápeme to ako prejav sily, sebavedomého správania. Opak je však pravdou – hľadá opäť bariéru, za ktorú sa môže skryť. Ozajstný šéf vystúpi a pri komunikácii eliminuje akékoľvek „zátarasy“.  

Tatiana