Keď si smutný, píš

Vraví sa, že diela svetových literárnych velikánov vznikali za tých najneočakávanejších okolností. Autori nemali počas svojej kreatívnej činnosti na ružiach ustlané, väčšinou ich služobníctvo neovievalo pozlátenou šatkou ani vejárom a vo svojom súkromnom či profesijnom živote taktiež neprechádzali najvyumelkovanejšími zákutiami. Trápili ich rôzne zdravotné, vzťahové či finančné problémy, mali chuť vyplakať sa, udrieť po stole a zahodiť papier s ceruzkou čo najďalej. Lenže oni sa ani za svet nevyhovárali na nepriaznivé podmienky, stratené ilúzie či zakopané múzy. Písanie nebolo ich prácou, ale poslaním, a preto verili, že to, čo sa deje vôkol nich, je dielu istým spôsobom na osoh.

Pred písaním sa treba s niekým pohádať, zakričať si, vyplakať sa, poobhrýzať si nechty a až po týchto akčných scénach možno tvoriť. Raz som to skúsila a vedzte, naozaj to má niečo do seba. Po rozchode s frajerom som sa dala do písania reportáže. Môj profesor žurnalistiky zhodnotil tento pokus na jedno veľké Á-čko. Keď mi je do plaču a sama ani neviem prečo, schytím laptop a píšem niečo lyrické. Doposiaľ ma nikto za moje básničky neopľul, tak to radím aj vám. Najprv sa zbavte fyzickej aj psychickej rovnováhy, polemizujte s hocikým, udrite po čomkoľvek a nakoniec sa usaďte za písací stroj!

Tatiana Kovalčinová