Keď partia odsúdi...
Večer bol úplne úžasný. Po krásne strávenom popoludní pri jazere sme sedeli na neďalekej terase reštaurácie a pozerali na hladinu. Bolo tu len zopár návštevníkov, a tí sa ticho bavili medzi sebou, takže nič nerušilo našu pohodu. Popopoludní pri jazere sa nám priam žiadalo počúvať hudbu a popíjať pohár červeného vína s kolou. Lucia mi rozprávala, ako jej chýba manžel, ktorý pracuje v zahraničí, aby zarobil na stavbu domu. Poobede mi hrdo ukázala pozemok a veľmi sa tešila, ako tam budú všetci, ona, Peter, jej deti Tomáško a Kristínka, bývať. Ja som jej to priala. Boli mladí, sympatickí ľudia.
Lucia zrazu zmĺkla a zadívala sa na stôl o dva rady ďalej.
Sedel pri stole sám a nervózne sa pozeral pred seba. Odhadla som mu tak štrnásť rokov. Mal šťúplu postavu, okuliare a veľké modré oči.
Vyzeral dosť nervózne, a čo ma zarazilo, bola cigareta v jeho rukách.
Sedel a fajčil, hral sa na dospelého. Všimla si ho aj čašníčka, ktorá odpratávala poháre zo stolov.
„Chutí ti?“- priateľsky som ho oslovila.
„Áno“, odpovedal úprimne a usmial sa.
„Nesadneš si k nám?“pridala sa Lucia a on si k nám bez problémov sadol.
„Naozaj Ti to chutí?“- nedalo mi, predstavujúc si, že by som takto videla svojho šestnásťročného syna.
„Ale áno, teta“- usmial sa a úprimne na nás pozrel.
„Nepredáš mi jednu?“-skúšala som a on bez problémov vytiahol balík cigariet a pripálil mi.
„Koľko máš rokov?“- nedalo tiež Lucii. Nato vytiahol z peňaženky občiansky preukaz. Rok narodenia nám ukázal, že má sedemnásť, načo skutočne nevyzeral.
„Rodičia o tom vedia? Nebránia Ti?“-skúšali sme ďalej.
„Mama o tom vie a povedala, že pred ňou nesmiem. Ale raz mi aj ona dala cigaretu“- odpovedal nám.
Sedel pri nás ďalej, poťahoval zo svojej cigaretky a úprimne odpovedal na naše otázky. Vyzeral, ako by ho niečo trápilo, ale nepovedal, čo. Ešte nás málo poznal...
„Máš nejaké problémy? Nedalo mi.
Pokrútil hlavou“Ale nie...“
Z reštaurácie vyšla partia mladých, asi sedemnásťročných chalanov.
Smiali sa a bavili. Zbadali ho a zavolali. Nervózne na nich pozrel, nesmelo pozdravil a pridal sa k nim. Odomkol si bicykel a čakal ich o pár metrov ďalej. Zakývali sme mu, na čo sa partia rozosmiala. Hanbil sa nám odkývať, bolo to na ňom vidieť.
„Vidíš, oni ho celkom neprijali medzi seba. Je iný ako oni, nie je taký sebavedomý, asi pre ten vzrast a kompenzuje si to fajčením. Ty si si ich nevšimla, keď prichádzali nerobili taký hluk, oni vošli dovnútra, on ostal vonku pri stole. Chudák!“- povedala mi Lucia.
Tak to teda je, pomyslela som si smutne. Tak rada by som sa porozprávala s jeho mamou, že jej chalan potrebuje oporu, ale nebolo v mojich silách mu pomôcť. Taký prípad som poznala zo školy. Spolužiačka bola vystavená výsmechu zo strany spolužiačok. Musela sa starať o mladšieho brata, pretože mama bola zdravotná sestra a pracovala na smeny. Ona mala ako štrnásťročná na starosť mladšieho bračeka, ktorý mal len dva roky a nemohla sa stretávať so spolužiačkami, ktoré sa jej posmievali. Veľmi trpela.
Aj tento náš nový známy prežíva určite krušné chvíle. Chce sa vyrovnať partii, ale má milú úprimnú povahu a ešte k tomu šťúply vzrast, tak do nej nezapadá a oni mu to zjavne dávajú najavo.
Keď sa partia, alebo kolektív odvráti, je to veľmi, veľmi ťažké. Často to vedie až k návšteve psychiatra. Tak rada by som poznala jeho mamu, aby som mu pomohla. Verím že nájde v sebe dosť sily, aby sa neskôr nad to povzniesol. Prajem mu to zo srdca, lebo je dobrý chlapec. Taký do tejto doby ani nepatrí.
Slávka Nováková
Pekné čítanie
