Keď nadídu sviatočné dni

Čaro a poézia Vianoc sa prejavujú už v adventných dňoch. Prežívali sme ich už ako deti návštevou ranných bohoslužieb bez ohľadu na to, že nám zima zachádzala za nechty. Ťažiskom vianočného i predvianočného obdobia bol však v našich detských očiach Štedrý či Dohviezdny večer, ten sviatočný jedinečný svätvečer.
Keď si dnes po viac ako polstoročí spomínam na Vianoce, nemôžem sa ubrániť dojmu, že v ten slávnostný, radostný Štedrý deň bolo zrazu všetko akoby iné. Zdalo sa mi, akoby sa pred mojím zrakom znenazdajky zdvihla opona a začalo sa nové dejstvo, dejstvo s novým a skutočne odlišným obsahom. Svet bol skutočne akoby iný, pri stole, v kostole i na ulici. Všade sa naďalej pohybovali ľudia, ale ľudia s trochu iným výrazom, s výrazom zreteľnej ohľaduplnosti, porozumenia i prívetivosti.
Už v predvianočných dňoch bolo cítiť, že každý deň je iný, vlastne už aj každý poldeň mal svoje zvláštnosti, na Štedrý deň vari každá hodina. Každučká chvíľa tohto dňa bola vzácna a posvätná, vo večerných hodinách presiaknutá priam velebnosťou. A aj to vianočné svetlo! Keď zažiarilo svojím známym vianočným jasom, jeho prirodzené teplo naozaj zahrievalo duše i srdcia. Bolo to jedinečné vianočné svetlo, o ktorom sme si mysleli, že prichodí akoby z nadpozemského sveta. Nijaké iné sa mu nemohlo vyrovnať.
Po domoch, pri stoloch - i pri tom našom doma - žičilo sa zdravie a dostatok všetkého, privolávalo sa na celý dom Božie požehnanie. Čas pri štedrovečernom stole bol chvíľou modlitby i najrozmanitejších obyčajov, čo sa opakovali rok čo rok. Dnes po desaťročiach by sa mohlo zdať, že niekdajšie štedrovečerné dni - tak ako sme ich poznali v mladosti - sa nebodaj vyznačovali stereotypom, ani čo by sa navzájom vôbec nelíšili. Ale nie je to tak. Každý z nich bol iný a iný, rok po roku sme prežívali toto obdobie lásky a úprimnej radosti trochu inak.
Ako veľmi by si človek prial, keby ich mohol prežívať aj teraz tak, ako v rokoch detstva a mladosti, keď sme cítili, že na Vianoce sa vari samotné nebesá dotýkajú zeme. A nielen zeme, ale aj ľudských sŕdc, detí aj tých starších, zdravých či chorých, ba aj takých, čo ľuďom škodia: sŕdc zlodejov či násilníkov alebo iných ničomníkov. Ale aj iné predstavy a túžby sa rodia v našej mysli. V metaforickom zmysle by sme azda všetci dobre urobili, keby z našich sŕdc dočista vytiekla zlá, chorá krv, krv preplnená hnevom, nenávisťou a zlobou. Namiesto nej by bolo treba naplniť srdcia zdravou krvou, krvou pokoja a lásky v duchu betlehemského odkazu: "Pokoj ľuďom dobrej vôle..."
Mohli by sme sľúbiť novonarodenému Ježiškovi to, čo vyslovil pokorný betlehemský vinšovník spod Babej hory, ktorý sa v úlohe baču prihováral Ježiškovi: "A ja starý, čo ti mám dať, keď už len na hrob musím čakať? No, že by som sa ťa dočkal, Jezu Kriste, dávam ti darom aspoň srdce čisté."
Kiež by sme s takýmto čistým srdcom vykročili do nasledujúcich i keď veľmi komplikovaných dní. Bože, daj, aby sa tak stalo, hoci nie hneď, ale v priebehu budúceho roka i tých nasledujúcich!
Anton Habovštiak