Keď je strach väčší ako odvaha
Život je krásny, ale vie so sebou priniesť aj veľa utrpenia. Každý z nás má nejaký príbeh. V jednej chvíli môžeme prežívať najkrajšie obdobie života a v druhej sme zúfalí a nevieme ako ďalej. Krutý osud si prežila aj Alica. Milovala a zároveň nenávidela. Je to žena v najlepších rokoch, ktorej osud nadelil mnoho rán. Oporu, vďaka ktorej sa stala silnou osobnosťou jej prinášajú dve deti. Snažia sa jej pomáhať v každom smere a ona za to žije iba pre ne.
Narodila som sa v malej dedinke blízko poľských hraníc. Mala som nádherné detstvo s úžasnými zážitkami, na ktoré spomínam dodnes s úsmevom na tvári.
Bola som najmladšia z troch sestier, a preto som bola miláčik všetkých príbuzných a hlavne môjho otca, ktorý mi stále potajomky dával cukríky a iné sladkosti z vreciek. Vyrastala som v rodine obyčajných ľudí. Môj otec pracoval ako stavbár a moja mama tým, že odišla zo svojho rodinného domu ako 16 - ročná pracovala v stajniach, lebo mala iba pár tried základnej školy. Nemali sme toho veľa, ale mne sa nikdy nezdalo, že by mi niečo chýbalo. Rozpráva Alica.
Ich mama túžila po tom, aby mali vysoké školy keďže jej sa takáto možnosť nenaskytla. Sen sa jej nakoniec splnil a z jej dcér sú teraz vyštudované ženy. Nič krásne však netrvá dlho ako napísal nie jeden básnik a Alici sa zmenil život na strach a utrpenie.
Počas vysokej školy som sa zoznámila už s mojím terajším ex – manželom. Bol podnikateľ v úspešnej spoločnosti, ktorý vlastnil byt a auto, čo na túto dobu bol veľký luxus. Namotala som sa na jeho sladké rečičky o láske a o našej budúcnosti. Spomína.
Alica skončila školu a hneď sa na to vydala. Všetko sa vedy otočilo o 180°. Narodilo sa jej prvé dieťa a vtedy to začalo. Láska vymizla a zabuchla za sebou dverami.
Môj muž stratil prácu pre obrovské dlhy, ktoré priniesol do našej rodiny. Bolo to niekoľko stotisíc korún a on sa z toho nevedel vymotať. Nezvládal exekúcie a všetko si vyvršoval na mne. Začal ma psychicky týrať a o nejaký čas sa k tomu pridalo aj fyzické násilie. Dnes sa už viem nad tým všetkým povzniesť, lebo mám oporu, ale spomienky nevymiznú nikdy.
Ponižoval ma, že som menejcenná, že som nič vo svojom živote nedokázala. Najhoršie bolo to , keď mi začal vyčítať, že náš syn nie je jeho. Musel mať obed a večeru presne na čas prichystanú. Pamätám si, že každý druhý deň si navliekol bielu rukavicu a prechádzal ňou všetky skrine a hľadal zámienku na bitku. Zo začiatku sme sa len hádali, ale všetko vyústilo do krvavých rán. Nie raz som mala rozbité pery, či natrhnuté ucho. Keď mu nechutilo, čo som navarila, hádzal po zemi kúsky mäsa a nútil ma ich jesť. Vraví zúfalo Alica.
Prežila smrť. Bála sa, a preto nevedela odísť. Nechcela ísť domov k mame, lebo si myslela, že ju nájde všade. Poslednou kvapkou tohto krviprelievania bolo 4. apríla 2007 o 18.00 hodine. Znásilnil ju. Čo bolo pre ňu vykúpenie a zároveň poníženie.
Nechal ma ležať zbitú a hlavne utrápenú na zemi a odišiel za kamošmi do krčmy. Ráno som vstala a ušla som. Nevedela som kam mám ísť. Kamarátky som nemala, lebo mi nedovolil nikam chodiť. Odišla som k mame, aj keď som vedela, že tam ma bude určite hľadať. Neviem prečo som neodišla skôr, mala som to urobiť, ale strach je niekedy väčší ako odvaha. Po tomto incidente som ho udala. A o 9 mesiacov sa mi narodila dcérka.
Alica ako sa mi priznala, nie raz rozmýšľala nad interrupciou, ale neurobila to a je šťastná. Jej manžel ju vyhľadával a prenasledoval aj po upozornení políciou, ale nakoniec to Alica zvládla a on je tam... ,kde mal byť už dávno. Nevzdala to a teraz je samostatnou matkou, ženou, ktorá sa stala silnou bytosťou. Stále sa v noci budí a skôr bdie ako spáva. Budí sa a kričí, ale jej deti ju pohladia po tvári a ona vie, že je tu iba pre nich.
Michaela L u x o v á
Pekné čítanie
