Kde všade som (ne)zomrel

Kde všade som (ne)zomrel je séria autobiografických tragikomických poviedok cynického hypochondra Petra Popluhára, ktorý sa na svojich cestách po Afrike, Ázii a Amerike dostáva do katastrofálnych situácií, stretáva protivných ľudí a bojuje s kadejakými pliagami vrátane extrémnych črevných infekcií či ťažkej malárie. Napriek tomu, že sa niekoľkokrát lúči so životom, príbehom nechýba nadhľad a humor. Však ho to prejde, keď tam raz naozaj zomrie.

PETER POPLUHÁR je slovensko-maďarský internetový zabávač (v podstate YouTuber, ale to pred dospelými nerád priznáva), cestovateľ a neuveriteľný smoliar. Vyštudoval financie na Masarykovej Univerzite v Brne, čo mu bolo úplne na prd, lebo hneď po štátniciach sa začal naplno venovať tvorbe komediálnych a cestovateľských videí. Jeho projekty, ktoré sa vyznačujú jemne nekorektným humorom, dosiahli od roku 2007 milióny pozretí a získali si tisíce fanúšikov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. V súčasnosti sa venuje anglic­ kému youtubovému kanálu PPPeter a jeho slovenskému ekvivalentu PPPíter.


Ukážka z knihy:

Sedíme v maličkom mikrobuse a všetci si buď pridržiavame nosy, alebo máme hlavy schúlené pod svetrami. Je nás dvanásť a každý z nás to cíti. Busom sa šíri neuveriteľný smrad, akoby sme v jednom kuse križovali čističky odpadových vôd, v ktorých pred pár dňami umrelo stádo kráv a teraz sa rozkladajú.
Nachádzame sa takmer päťtisíc metrov nad morom. Niektorí vzlykajú z výškovej choroby, bolí ich hlava a prežúvajú listy koky - prírodného lieku na nepríjemné stavy vo vysokých nadmorských výškach. Na zadných sedadlách sedí mladá žena v spoločnosti dvoch mužov, je bledá, potí sa a v rukách zviera igelitovú tašku, do ktorej pravdepodobne čochvíľa vypustí dnešný obed. Nepomáha ani výhľad na majestátne hory a prenádherné nekonečné doliny všade navôkol. Smrad v minibuse je neznesiteľný. Keď už sa zdá, že sme zdroj smradu pre­ šli, príde ďalšia rana a v mikrobuse sa zas a znova začne rozliehať tichý plač, vidno všeli­ jaké grimasy a počuť nervózne hundranie popod nos. Všetci sú podráždení a bez pochýb majú podráždené aj sliznice, ktorými vdychujú hnilobný pach. Vo vzduchu cítiť všeobecný nepokoj a pokazené mäso tlejúce v kanalizácii.
,,čo to, sakra, je?!"
,,Toto už vážne nie je možné!"
,,Nemáme pod kapotou nejakú zdochnutú krysu? Pán vodič, nepozriete sa na to?"
Ľudia sú každým kilometrom netrpezlivejší a nevrlejší. Vodič, zababušený v krikľavom vlnenom svetri, lámanou angličtinou vysvetľuje, že v jeho mikrobuse žiadna krysa nie je. Takisto si nevie vysvetliť, odkiaľ ten smrad prichádza, túto trasu absolvoval tisíckrát a nikdy sa s ničím podobným nestretol. Sprievodca vedľa neho mu dáva za pravdu. Vraj takto nesmrdia ani mŕtvoly lám. Musí to byť únik nejakého plynu alebo niečo podobné. Sľubuje nám, že čoskoro budeme v nižšej polohe a nepríjemný odor určite pominie. Keby len bol tušil, ako sa mýlil.
Sedím v druhom rade sedadiel a vedľa mňa sa krčí Sofia, takisto paralyzovaná neskutoč­ ným smradom. Raz za čas tiež precedím popod nos frázu typu: ,,Kedy sa to už skončí?!" alebo „Takýto zápach som nikdy necítil!\" Robím to naschvál. Zdrojom smradu som totiž ja.