Kamene, čo ľuďom nedajú spať

Aby sa o neraste hovorilo ako o drahokame, musí naozaj očariť vysokým leskom a lomom svetla, príjemnou farbou, dostatočnou tvrdosťou, musí sa vyskytovať v prírode len vzácne, ale najmä – vydobyť si priazeň pani módy. Členenie nerastov na drahokamy, polodrahokamy a ozdobné kamene sa vždy opiera o meniace sa kritériá, a preto nie je nikdy rovnaké ani presné. Z doteraz poznaných vyše tritisíc známych minerálov sa za drahé kamene považuje približne päťdesiat a patria k nim aj prírodniny organogénneho pôvodu – perla, perleť, jantár, gagát, slonovina či korál. Samozrejme, na pochybách sa neocitne myseľ vlastníka diamantu (alebo jeho už obrúseného brata briliantu), zafíru, smaragdu, rubína, opálu, alexandritu, karneolu, malachitu, mesačného kameňa, tanzanitu či olivínu, pritom prvé štyri kamene nedajú spávať ani geológom, klenotníkom, chemikom a alchymistom. Veď napríklad smaragd je podľa francúzskeho geológa Allaina Cheilletza nepochopiteľnou a ťažko pragmaticky zdôvodniteľnou hračkou prírody. Ide o šesťhranný nerast hlinitokremičitanu berylnatého, v ktorom niekoľko atómov hliníka nahradili atómy chrómu a vanádu. Pritom podľa objektívnych poznatkov by sa chróm ani vanád nemali s berýliom vôbec stretnúť, pretože tieto odlišné chemické rodiny oddelili vývoj Zeme už pred miliardami rokov.

Čo kraj, to iný drahokamový mrav
Kým sa však fyzikálne vlastnosti kameňov dajú zmerať a porovnať, na hlinených nohách občas stojí druhá spomínaná vlastnosť – vzácnosť výskytu v prírode. Stačí nové nálezisko a z drahokamu sa z večera na ráno môže stať omnoho menej cenený polodrahokam. Alebo naopak. A ešte nevypočitateľnejšie sa správa diktát módy. Napríklad len tí najbohatší z bohatých a najurodzenejší z urodzených si kedysi mohli dopriať skutočnú vzácnosť – šperk s tmavohnedým tigrím okom. Až keď si Angličania sprístupnili nálezisko Griqualand na území dnešnej Juhoafrickej republiky, začali sa z tigrieho oka vyrábať ťažidlá a iné lacné drobnosti. Kedysi za tento kameň zaplatil francúzsky kupec sto frankov za karát (približne 0,2 g), potom si ho mohol dovoliť na kilá.
Figúrky z agalmatolitu patrili svojho času medzi prestížne interiérové ozdoby európskej smotánky. Veď aj mineralógovia poznali tento nerast len zo sošiek a nie zo suroviny, ktorú si obyvatelia Číny a Tibetu starostlivo strážili. Avšak od chvíle, kedy ktosi objavil tamojšie bohaté nálezisko, stratil agalmatolit svoju výnimočnosť.

V roku 1967 obletela šperkársky svet správa o „modrom poklade Afriky“. Newyorská klenotnícka firma Tiffany ho pomenovala tanzanit a za jeden karát tmavého variantu sa platilo od 400 do 800 nemeckých mariek. Cena však rapídne klesala s postupným spoznávaním nízkej tvrdosti a vysokej štiepnosti tohto najmladšieho drahého kameňa. Až keď sa začalo hovoriť o tom, že nálezisko je takmer vyčerpané, cena opäť stúpla do závratných výšok. Vedela by o tom rozprávať predovšetkým majiteľka najkrajšieho tanzanitového šperku Elizabeth Taylorová.
Za jednotku medzi ozdobnými kameňmi pokladal praveký človek Strednej Ameriky čierny obsidián, kým v starom Egypte viedol zelený olivín. V Malej Ázii obľubovali acháty i ónyxy a Židia povýšili diamant na najvzácnejší drahý kameň.

Pod krídlami amuletu
Okrem toho sa Babylončania, Chaldejovia a Egypťania ozdobovali talizmanmi, ktoré vraj prinášali šťastie, zdravie a úspechy. Starí Indovia ich považovali za ochrancov života, Židia videli v dvanástich kameňoch dvanásť izraelských kmeňov, obyvatelia Perzie, Arábie i starého Grécka tiež nosili amulety na svojich telách. V kresťanskom stredoveku nahradila pôvodné povesti súvislosť s dvanástimi apoštolmi a keď sa do toho priplietli hvezdári, zrodili sa povery o mesačných kameňoch. Preto sa stáva, že rôzne klenotníctva či predajne s darčekovými predmetmi predostrú dnešnému zákazníkovi rôzne tabuľky kameňov mesačných znamení. Veď napríklad mesiacu jún patrí podľa Rimanov a Židov smaragd, podľa Arabov a starých Poliakov chalcedón, podľa Rusov achát a novoveká história mu vo všeobecnosti pripisuje smaragd s tyrkysom.
Apropo, alchymisti… Začiatkom 20. storočia sa Augustovi Verneuilovi podarilo objaviť proces výroby rubínov, v Gulsonovom laboratóriu zase vznikali lazurity, tyrkysy či koraly. Syntetické drahé kamene majú rovnaké chemické zloženie i kryštálovú štruktúru a podobné optické a fyzikálne vlastnosti ako ich prírodní „praví“ dvojníci. Kto to rozoznáš, hoď kamením… Pomohol by spektroskop, ale aj lupa s desaťnásobným zväčšením v rukách gemológa odhalí laboratórny pôvod kameňa. Priemyselne sa ale väčšinou vyrábajú pre vedecké a technické účely. Oklamať zákazníka – v dobrom i zlom slova zmysle – môžu však aj prírodné kamene upravené tak, aby sa podobali cennejším drahokamom. Zirkónium potom nazývajú briliantom, howlit napustený farbivami zase tyrkysom. Vďačným imitačným materiálom je sklo, ale aj polystyrénový latex, porcelán, sadrová zmes, prírodné živice.

Smaragdy na rybárskom vlase
Nemusíme vlastniť najväčší diamant sveta Cullinan z Pretórie o hmotnosti 3 106 karátov, ktorý sa nedal vybrúsiť a museli ho rozštiepiť na 9 veľkých a 96 menších kameňov. Nemusíme žialiť za najčistejším Regentom, najtragickejším Modrým diamantom, žltým Florentinom, modrobielym Excelsiorom, zelenkastým Veľkým mogulom, Kohinoorom či Orlovom. Nemusíme zháňať rubín z Indie (6 465 karátov), nemusíme kupovať najväčší brúsený smaragd sveta za 718-tisíc libier z Brazílie, najdrahší zafír za 2 791 723 amerických dolárov zo švajčiarskej aukcie či najväčšiu perlu z Filipín o hmotnosti 6,37 kg, aby sme mali pocit jedinečnosti. Dnes sa totiž o ňu usiluje predovšetkým vypracovanie šperkov; kritériom ich ceny často nebývajú kamene samotné, ale dizajn, originalita a vtip.

Zásada prvá – nenosíme súčasne striebro so zlatom, šperky s bižutériou, sklenené ozdoby s kovovými! – tvrdili slovenskí odborníci v oblasti módy vo svojej publikácii „Každá žena môže byť pôvabná“ v roku 1976...
Už o dvadsať rokov sa stal tento „prehrešok“ čoraz častejším pravidlom moderného klenotníctva. Drahé kovy schádzajú zo šperkárskeho piedestálu (a v posledných rokoch nadobúdajú investičný význam), aby sa v ich tesnom susedstve ocitla nerezová oceľ, koža, guma, stužtička, krajka, titán, bronz, akryl a na nich tie najrôznejšie prírodné materiály. Do prsteňov, príveskov, ihlíc či náušníc sa vsádzajú už nielen drahé kamene a polodrahokamy, ale aj pekne brúsené sklo, mušle, email, siliciumkarbid. V podivných kombináciách si drahé kamene rozumejú aj so zlatom nízkej 8 – 9-karátovej rýdzosti. Takéto šperky obľubujú najmä v Anglicku.
„Slovenský zákazník stále dáva prednosť priehľadným bezfarebným kamienkom. Číre brilianty tak už niekoľko rokov nesú označenie najpredávanejší evergreen,“ hovorí Jozefína Urbanová z klenotníckej veľkoobchodnej spoločnosti Starlit Slovakia. A to už Slováci vtedy vykročili smerom k svetovej móde. Dovtedy totiž viac obľubovali celozlaté a celostrieborné šperky bez akýchkoľvek kamienkov (predtým s modrými akvamarínmi a syntetickými rubínmi). Aj tu sa napokon dobre udomácnil tzv. nemecký trend – radšej viac malých briliantov než jeden veľký, aby cena šperku ostala na znesiteľnej úrovni. (K tomu treba ešte dodať, že do 0,05 karátu sa hovorieva iba o zdobení, potom už ide o skutočný diamant; pri jednej desatine karátu už dokonca o cenný.) Zdá sa však, že v briliantovej chvíli sa vývoj zasekol. Kým vo svete už dávno ovládli klenotnícky trh rôznofarebné kombinácie kameňov, predovšetkým farebných variantov diamantov, u nás si zákazníka nachádzajú len ťažko. No a kto na to má, spravidla si ťažký drahý klenot kúpi v zahraničí za priaznivejšie ceny.

Pani móda kráča v lesku
Ako inak, aj súčasné módne trendy korenia v showbiznise. Odborníci predpokladajú, že ich „spustila“ Jenifer Lopezová. V roku 2002 hádzala bleskami z ružového prsteňového briliantu, čo inšpirovalo ďalšie bohaté ženy i predvídavých klenotníkov. Filmový festival v Cannes býva totiž vždy dobrou inšpiráciou; firma Chopard tam svojimi šperkami zdobí prenajaté zápästia, prsty, ušné lalôčiky i dekolty prítomných hviezd.
Samozrejme, len niektoré diamanty sú farebné od prírody, inak sa farbia umelo, spravidla na hnedo, modro, ružovo. Vôbec nevadí, že ide o módnu vlnu. Jej príliv vždy trvá niekoľko rokov a keď napokon zavládne ďalší hit, stačí uložiť šperky do trezoru. Investícia do drahokamov sa totiž nikdy nestratí. Koniec koncov je to vždy znesiteľnejšie než so šatami s pominuteľným životom. Len občas sa stane, že sa aj klenotnícka móda „kopne“. Naposledy s tyrkysovou farbou, ktorá sprevádzala vlnu tyrkysovo-hnedého oblečenia. Zrazu jej však bolo toľko, že aj drahé sólo kusy premenila na uniformnú komerciu.
Ak sa vám niekedy dostanú do rúk katalógy z Talianska, Francúzska a Nemecka, teda krajín udávajúcich svetový klenotnícky tón, môžete ich považovať stále za aktuálne. Platí zásada, že všetko sa blýska, ale čo návrhár, to iný štýl a kombinácia. Je to vlastne aj prevencia uniformity... Nechýba strašidelný vzhľad (britský šperkár Shaun Leane sa inšpiroval stredovekom a priklincoval ho dekadenciou) s lebkami, pazúrmi, krížmi, hadmi a čiernymi diamantmi. Theo Fennel sa presadil svojimi „koktailovými“ prsteňmi s výstrednými farbami, tvarmi a veľkosťami kameňov. Návrhárka z Los Angeles Catty Carmendy vytvorila akoby viktoriánske šperky so žltými diamantmi, korálom a tahitskými perlami. Náhrdelníky nemeckej IsabelleFa sú celkom jednoduché, zatiaľ čo Taliani prišli s „náhrdelníkmi –podbradníkmi“ (tak nazvali ich prezdobenosť a mohutnosť odborné kruhy). Stále sa páči geoblack – spojenie geometrie s čiernou farbou a prvkov primitívnych národov s avantgardou. Čím viac sa blíži olympiáda v Číne, tým údernejšie sa presadzuje téma olympijských hier. Znamená športové línie, olympijské symboly i vzkriesenie hada na zápästí, ale aj ramene a členku. Na druhej strane už na nás zo dva roky číha štýl Blantik, spojenie bieleho s antikou. A to je zase romantika, noblesa, dôraz na detail, kvetinové a zvieracie motívy, kontrast lesklých kamienkov a matného kovu, drobučké splývavé „pavé“. Vedno s ním oslavuje filigránsku prácu aj tzv. granulovaná šperkárčina podľa vzoru starých Etruskov.