Kadere vo vode

Ustarostený starší pán si na obvodnom oddelení neustále prihládzal zopár vlasov na plešine. Prišiel oznámiť, že zmizla jeho 30-ročná dcéra Vlasta, ktorá pre nezhody s manželom - opilcom žila v dvojizbovom byte v okresnom meste sama s desaťročným synom.

Bola kaderníčkou, normálne dochádzala do práce v strediskovej obci a nikam sa nechystala odcestovať. Vo štvrtok však už v práci nebola, vnuk to oznámil starému otcovi a povedal aj to, že mamina škodovka stojí už dva dni pred ubytovňou, kde bývajú tí poľskí robotníci, čo stavajú pumpu na hlavnej ceste.
Kapitán Mokráň informáciu nepodceňoval. Ale istota je istota. Vyzvedal teda od starého pána, kde sa dcéra, vydatá Novotná, zvykne zdržiavať. Starec priznal, že jedným z dôvodov jej rozchodu s manželom bola jej záľuba v mužoch, ktorá sa po odchode od muža ešte prehĺbila.Vedel teda, že dcéra nemá stálu známosť, ale mužov strieda a má pomerne dobre, vyvinutého obchodného ducha. Často kšeftuje aj so zlatom, o peniaze nikdy núdzu nemala. Charakterizoval ju však ako dobrú matku: ktorá má veľmi rada svojho jediného syna a zahŕňa ho prepychom. "Pán kapitán, moja dcéra nie je tuláčka," tvrdil starý. "Keď aj išla večer niekde von, vždy nechala vnukovi telefónne čislo a zvykla sa aj ozvať, či je všetko v poriadku. Nikdy sa nestalo, že by niekde zmizla na viac ako pol dňa. Preto mi je to čudné. A ešte čudnejšie je to odstavené auto..."

Starký mal pravdu. Po Vlaste Novotnej vyhlásili pátranie a zamerali ho viacerími smermi. Mokráň potreboval zmapovať predovšetkým jej mužské kontakty. Zistili, že Vlasta udržiavala styk s jedným poľským robotníkom (za peniaze, ako sa ukázalo po jeho vypočuti), ale Poliak bol "čistý". Nuž a natrafili aj na pár ďalších mužov, ktori k nej častejšie prichádzali domov. Najsľubnejšie sa ukazovala výpoveď päťkrát trestaného ženatého chlapa Zoltána Majerského, ktorý priznal, že s ňou posledné tri roky občas spáva. Naposledy ju videl 11. marca, teda v deň jej zmiznutia. Tvrdil, že prišla za ním domov. Manželku má va vysokom stupni tehotenstva, bavili sa len pri dverách, žena sa ani neprišla pozrieť, kto zvoní. Vlasta od neho pýtala štyri a pol tisíca korún na nejaký kšeft a dala mu ako záloh rádiomagnetofón. Peniaze vypýtal od ženy a viac Vlastu nevidel.

Dni plynuli a po Vlaste sa zľahla zem. Zopár hlásení, podľa ktorých ju mali vidiel živú ešte aj 25. marca v okresnom meste, nikto nepotvrdil. V aute, ktoré ona alebo niekto iný odstavil pri poľskej ubytovni, nenašli nič mimoriadne, iba zopár odtlačkov a akúsi zeminu na poťahoch. Pre istotu všetko zdokumentovali a potom už vyšetrovanie uviazlo na mŕtvom bode. Mokráň si ešte raz predvolal onoho recidivistu a urobil na neho poriadne "bububu".

Zolo Majerský však nebol žiadne béčko. Takých výsluchov on už zažil ... Predsa však svoju pôvodnú výpoveď dosť zmenil hneď po tom, čo Mokráň oznámil, že odtlačky na aute patria aj jemu. Prvý raz vraj nepovedal celú pravdu, rozprával Zolo. S Vlastou boli aj v neďalekej obci meniť valuty, na to potrebovala tie peniaze, čo spomínal. No a po ceste sa zastavili v lesíku, pomilovali sa a potom išli ďalej. Bál sa, že sa o tom dozvie žena, preto nič nepovedal. Mokráňovi sa to ani trochu nepáčilo. Zolovu manželku navštívil na gynekologickej klinike, keďže jej hrozil potrat. Vystrašená žena sa mu tesne pred pôrodom zaprisahávala, že Zolo sa v to popoludnie vôbec nevzdialil z domu, iných svedkov nebolo a kedže Mokráň začal mať pocit, že jej naozaj privodí predčasný pôrod, po odporúčaní lekára radšej zo špitála odišiel. Ostal presvedčený, že ten Zolo vie viac, ako povedal a veľmi mu prekážalo, že sa pohybuje po slobode. Problém bol v tom, že na základe dojmu ešte žiaden prokurátor súhlas na väzbu nedal. Čo s  tým?

Vyhnal teda chlapov znova do terénu aj letku ministerstva vnútra. Vrtulník s termovíznou kamerou prepátral celé okolie a poslal ich ku skládke za obcou. Tam vraj niečo vykazuje tepelné zmeny. Tvrdili, že pomocou toho môžu nájsť napriklad zakopanú hnijúcu mŕtvolu ... Žeby predsa moderná technika pomohla? Mokráňa skoro šľak  trafil, keď vojaci z hĺbky odpadkov vykopali zhnitú sliepku. "Ale kamera to je super, nie?" smial sa mu veliteľ letky. Smutní a uštvaní sa vrátili späť.

Predsa však Mokráňa čakala jedna dobrá správa. Zolo vraj predával v deň po Vlastinom zmiznutí akési zlaté šperky v miestnej reštaurácii, tvrdili štamgasti. Bola to pravda a vedúci ich mal pri sebe. Čoskoro bolo jasné, že šperky patrili Vlaste. Zola nechal Mokráň zatknúť a keďže mu medzitým rýchlo a tak trochu účelovo, priznal si Mokráň, "našili" aj všeličo iné, tentoraz už prokurátor ani sudca proti vyšetrovacej väzbe nič nenamietali. Ale Zolo striedavo mlčal ako ryba alebo zatĺkal, čo sa dalo. Naveľa primäl, že tie šperky mu dala Vlasta v aute, aby ich predal, lebo súrne potrebovala prachy na ten kšeft s valutami. Tých štyri a pol tisíca, čo jej dal, sa jej málilo. "Tak som ich strelil. Na tom predsa nič nie je, však, pán kapitán? A potom, opakujem vám to už stýkrát, ma vysadila z auta pred domom a hneď som išiel za ženou. Nebol som preč dlhšie ako hodinu. Akurát, čo sme vybavili ten kšeft a pichli sme si, pán kapitán .....

Stelesnené neviniatko, tento Zolo, pomyslel si Mokráň. Najhoršie bolo, že priekupníčka v tej obci potvrdila, že boli za ňou a že kúpili valuty asi za desaťtisíc korún. Takže Zolo neklamal a ak sa niečo stalo, tak iba po odchode z obce .. Zasa ten pocit bezmocnosti. Mokráňovi sa videlo, že vyčerpali všetky možnosti. Uplynuli dva týždne a mŕtvoly nikde, dôkazy žiadne. Zolo trčal vo väzbe a mlčal. Odrazu prišla z nemocnice správa - Zolova žena porodila mŕtve dieťa. Mokráň to prišiel oznámiť Zolovi. Ten si vzdychol a zmĺkol, akoby nad niečím premýšľal. "Dobre, pán kapitán, vzdávam to. Bál som sa, že keď ma zavriete, ostane moja žena s deckom bez obživy, ale takto je to už jedno, rodičia sa o ňu postarajú, nech sa so mnou aj rozvedie, mne je to už jedno. Len toho dieťaťa mi bolo ľúto ..." Do očí mu vošli slzy a potom už plynulo rozprával, ako to bolo. Keď vybavili ten kšeft, rozhodli sa, že sa narýchlo pomilujú v takom starom opustenom domčeku pri ceste. Trochu sa hádali kvôli peniazom, ktoré jej ešte dlhoval, ale pomilovali sa. "Ked som končil, tak si ma pri ejakulácii pridržala. To ma nahnevalo, lebo už častejšie spomínala, že chce mať odo mňa dieťa chce so mnou žiť. Beštia jedna prefíkaná! Napálilo ma to a jednu som jej strelil. Spadla hlavou akurát na hranu stola. Nechcel som. Po chvíli bola mŕtva. Tak som ju tam hodil do studne a odišiel jej autom. Odstavil som ho pred ubytovňou a bežal domov. Nikto ma nevidel. Bolo to tak. Tá stara studňa? Bola celých 36 metrov hlboká a dávno nepoužívana. Ktovie, či by vôbec Vlastino telo niekedy našli. Zolo dostal na súde ako  recidivista rovných 20 rokov a žena sa s nim ihneď rozviedla. Zolo vedel predvídať veci ďaleko dopredu.

ONDREJ ŠIMÚNY