K oblakom na dotyk

Kláštor V Tengboche je strediskom vzdelanosti pre celú oblasť Khumbu. Pri požiari sa zničili cenné písomnosti, objekt sa však podarilo obnoviť je cieľom tých, ktorí chcú o čosi bližšie pristúpiť k božstvám a v meditáciách hľadať odpovede na otázky o zmysle našej existencie i o hodnotách, ktoré vyznávame, o živote, ktorý žijeme.

Museli sme sa trocha ponáhľať, aby sme stihli začiatok pobožnosti. Každý deň o 16. hodine sa rozozvučia temným hlasom zvony a nedočkaví zvedavci vystupujú po schodoch k vstupu do chrámu a bosí ticho vstúpia do svätostánku. Desiatky mníchov sa nedajú rušiť a stránku po stránke obracajú vo svojich knihách. Po pár desiatkach minút vychádzame práve včas, aby sme mohli vychutnať atmosféru tohto miesta, ležiaceho na dohľad himalájskych velikánov. Japonský fotograf s celým štábom trpezlivo čaká na chvíľu, ktorú sa podarí zastihnúť možno len zopár ráz v roku. Zapadá slnko, veľhory sa halia do sivej farby, obzor rámujú len ich obrysy. Potom sa posledné slnečné lúče odchádzajúceho dňa prešmyknú medzi osemtisícovými štítmi, je to zvláštna a ťažko pochopiteľná hra, a odrazu je do zlatista osvietená osamelá Čho-Oju. To je prvý signál, že príde ešte veľkolepejšie divadlo. Pred nami lemujú obzor Mount-Everest, Lhots a Lhots-Shar. Aj k nim sa prederie slnko a nasvieti ich do zlatista. Potom sa v slnku zaskvie Ama Dabi Abm, aj keď nižšia len o 68 metrov, považuje sa vari za najkrajšiu horu na svete. V tej chvíli máme pocit, že sme v samotnom strede vesmíru. Maličkí oproti veľhorám, ktoré nás obklopujú, ale v tej chvíli šťastní, že sme práve tu v tej pravej chvíli. Nedá sa zachytiť, len nedokonale zaznamenať na citlivý film a najmä uložiť hlboko do ľudskej duše. Pre túto chvíľu stálo za to dôjsť až sem, podstúpiť námahu i nepohodlie.

Nepál otvoril svoju náruč

Pred paťdesiatimi rokmi mohol človek sotva pomyslieť na cestu do takej vzdialenej, exotickej a predovšetkým neprístupnej krajiny ako je Nepál. V paťdesiatych rokoch sa Nepálske kráľovstvo otvorilo svetu - prichádzali horolezci, aby zdolávali najvyššie himalájske vrcholy, za nimi prichádzali trekari, aby vystúpili čo najvyššie do miest, prístupných bez horolezeckých poznatkov.

Pred desiatkami rokov sme mohli takú cestu závidieť horolezcom alebo cestovateľom, ktorí v sebe našli dostatok schopností vôbec takú výpravu zorganizovať. Dnes je také malé himalájske dobrodružstvo prístupné oveľa širšiemu okruhu ľudí. Dôležité je mať dosť času a všetko si uvážit. Tu sa neponáhľa - a odrazu zistíme, že zdolávame bez problémov aj kopce, ktoré by nám doma nedali spať. Na cestu do Nepálu s medzipristátím v Dillí potrebujeme víza. Na letisku v Káthmándú si môžeme vymeniť peniaze (nepálske rupie), potom vyjdeme von - a sme v celkom inom svete. Desiatky agentov z hotelov a a ubytovní nás presviedčajú o výhodnosti toho ktorého zariadenia, rovnako bojujú o našu priazeň majitelia rôznych dopravných prostriedkov. Je dobré poznať cenu taxíka do centra mesta (v čase našej návštevy 200 rupií), o taxe sa jedná. V centre si môžete vybrať, hotelov je tu naozaj dosť aj v najrôznejších kategóriách. Od jedného dolára po tri stovky za noc.

V Nepále, rovnako ako v Indii, sa jazdí vpravo. V meste je niekoľko semaforov zopár strážnikov, ktorí riadia dopravu inak najpoužívanejšou časťou otlčeného auta je klaksón. Trúbi sa takmer bez prestania, nikto nikomu nič nedaruje (o žiadnej prednosti sa nedá ani hovoriť záleží skôr na drzosti), všetko vychádza takmer na milimetre, ale nikdy sme nepočuli žiadnu nadávku, nezažili spor medzi vodičmi. Pritom o rozbitú cestu sa delia autá, cyklisti, rikše, motorové trojkolky, chodci, túlajúce sa kravy (sú posvätné - zabiť kravu je rovnaký zločin ako zabiť človeka) a psy.

Konečne sa zastavíme v hoteli. Dvoj alebo trojposteľové izby s európskym záchodom, sprchový kút (tečie len studená voda), na prvý pohľad nevľúdny ošarpaný interiér - berieme to tak, že na špinu (našťastie žiadny hmyz) sa dá zvyknúť.

Chudoba cti netratí

Bývame niekoľko krokov od Thamelu, známej štvrte spletitých uličiek s obchodíkmi a stánkami, kde dostanete vari všetko. Ideme okolo školského ihriska, neuveriteľne prašného, špinavého. Preháňajú sa tu deti v školských uniformách a my si po prvý raz uvedomujeme, aké pekné a okaté deti sa vylupujú z tej na prvý pohľad nevľúdnej šupky. Rýchlo sa presvedčíme, že obrovská chudoba ešte nemusí znamenať zlý charakter. Ľudia sú veľmi priateľskí a ísť aj tými najodľahlejšími uličkami po zotmení nám nepripadá nijako riskantné. Zvykneme si aj na to, že rôzne služby (fax, pošta) nachádzame v chátrajúcich chatrčiach a radi si osvojujeme jedno zo základných pravidiel: Nikdy neposielajte list alebo pohľadnicu. Ak ich chcete poslať, nehádžte ich do schránky, nikdy nedôjdu. Ak naozaj chcete poslať pohľadnicu, odneste ju na poštu. Presvedčte sa však, že poštový úradník pohľadnicu opečiatkuje - inak známku odlepí a predá opäť. Fakt je, že pohľadnice, ktoré sme my poslali, všetky prišli..

V uliciach dostanete všetko, vrátane vynikajúceho horolezeckého či turistického vybavenia. Športové oblečenie - to všetko za prijateľné ceny. Mapy, sprievodcu, ale aj dobré služby - v Káthmándú je niekoľko agentúr, ktoré vám ochotne zabezpečia program - od safari v južnej časti krajiny, cez dobrodružstvo na raftoch až po vysokohorskú expedíciu. Musíme si pripomenúť, že nepálske vízum platí obmedzene - putovanie po niektorej z možných trás (trekking k Mt. Everestu je najpopulárnejší, okolo Annapúrny vraj najromantickejší) je viazané na zakúpenie povolenia. Taký preukaz s fotografiou budete musieť naozaj niekoľkokrát cestou predložiť. Fakt je, že túto často zdĺhavú procedúru môžete vynechať ak natrafíte na šikovného majiteľa hotela, ktorý takú službu ponúka.

Pod pozorným okom Budhu

Hlavným mesto Nepálu sa môžeme túlať niekoľko dní a obdivovať dlhý zoznam pamiatok i toleranciu, s ktorou vedľa seba môže existovať hinduizmus a budhizmus. Z mnohých stavieb nás sledujú vševedúce Budhove oči (tretie Budhovo oko je stále zavreté - len čo sa otvorí, Budha sa zlostí a čakajú nás zlé časy). Bohov a bôžikov vidíme v najrôznejších podobách. A chodiť môžeme od pamiatky k pamiatke - na tomto priestore nie je možné vymenovať ani tých najdôležitejších, ale to oveľa presnejšie urobí turistický sprievodca. Pripomeňme si, že hlavné centrum záujmu sa sústreďuje na Durbar Square, že vynechať by sme nemali návštevu Pátanu, že nádherný pohľad na mesto sa otvára od "opičieho chrámu" na Svätom vrchu a že stojí za to podstúpiť dvadsať kilometrové vychádzky trolejbusom do Bhaktápuru. Mesto hrnčiarov (platí sa tam vstupné) bolo takmer zničené pri veľkom zemetrasení v roku 1934, vďaka zahraničnej finančnej pomoci bolo obnovené v plnej kráse. Prechádzka pôvabným mestom je balzamom pre oči i uši - považuje sa za najčistejšie v celom Káthmándskom údolí.

V ústrety horským velikánom

Po krátkom zastavení v Káthmánde nastáva konečný vytúžený deň D - cesta v ústrety zasneženým velikánom, ktoré sme zatiaľ videli len z lietadla alebo z vrcholkov káthmándskych chrámov. Od začiatku treku nás delí 200 kilometrov do mestečka Jiri. Až sem sa podarilo v osemdesiatych rokoch "natiahnuť" cestu - je dielom švajčiarskych staviteľov, preto Švajčiarska cesta. Z Káthmándú jazdí do Jiri autobus. Vyráža ráno, kedy naozaj dôjde, to vám nikto nepovie. Večer, v noci, prípadne na druhý deň ráno. Je poriadne preplnený, cestuje sa rôzne, batohy na strechách. Po niektorých skúsenostiach z mesta nechceme riskovať väčšej skupine sa vyplatí najať si mikrobus (alebo malý autobus- ťažko definovať). Tiež to urobíme, všetko dobre dopadne a ideme.

U nás doma určite vládne nevľúdna jeseň. Tu svieti slnko z modrej oblohy. Nič neobyčajné v tomto ročnom období. Jeseň (od polovice septembra do začiatku decembra) je najstálejšie obdobie pre trekking. Prakticky nezaprší, počas mesiaca asi dvakrát pohladil dážď, trocha sneh, ale inak sme si na počasie nemohli sťažovať. Ďalším obdobím peších pútnikov je obdobie po jesennom monzúne. Na jar je všetko farebnejšie vďaka kvetom, ale počasie už nie je také stále. Šplháme sa do hôr, z času na čas zastavujeme. Kilometre ubúdajú len veľmi pomaly, na úzkej komunikácii plnej zákrut to asi inak nejde. A napokon sme v hoteli - na dlhé dni je to posledný raz, čo nemusíme rozbaľovať spacák, dlhé dni neuvidíme auto - ďalej už cesta nevedie, všetko treba vyniesť na chrbtoch. Starostlivo zabaliť batožinu, vkĺznuť pod desaťkilovú záťaž, oprieť sa o palicu a vykročiť - rituál, ktorý ešte viackrát zopakujeme. Niektorí z nás si v Jiri dohodnú službu nosičov. Taxa nie je z nášho hľadiska vysoká, pre Nepálca však znamená slušný zárobok.

Prvé dotyky z viac než 200 kilometrov dlhého pešieho putovania. Nevedú nás žiadne turistické značky. Len mapa a vyšliapaná cesta. Ubytujeme sa v "lodgi" a prvý raz si privykáme na nové podmienky. Sieť týchto ubytovní je pomerne hustá, je z čoho vyberať. Chodíme zavčasu spať.

Pevná voľa víťazí

V Namche Bazare si doprajeme deň voľna, v jeho rámci podnikneme aklimatizačný výstup asi do štyroch tisícov. Dochádzame k hotelu Everest View, presklenej stavbe, s posedením na terase. Máme šťastie, počasie je výstavné, a tak sa nám po prvý raz predstaví jeho veličenstvo Mount Everest. Tvorí súčasť nádhernej panorámy, skoro na dosah ruky. Nasledujúci deň opúšťame Namche Bazar. Máme šťastie na počasie, sprevádzajú nás nádherné výhľady. Cesta sa vlní po horskom úbočí, potom opäť klesá do malebného údolia Dudh Kosí. Zdolávame ďalší z mnohých mostov a potom len žasneme, ako pastieri preženú stádo yakov.

Od údolia ďalší z výstupov, ale už sme si zvykli. Víta nás kláštor v Tenboche. Nemôžeme sa nasýtiť nádherných pohľadov, zabúdame na všetky strasti. Každý už má väčšie či menšie problémy. Niektorí z nás zdolali cestou chrípku, problémy s prieduškami, občas sa ozýva bolesť hlavy či nespavosť, problémy so žalúdkom. Dobrá nálada a túžba ísť hore sú však silnejšie.

(Spracované zo zahraničnej tlače)