Jedným slovom svinstvo

„Zastav mi, lebo domov to už nevydržím!“

Zastavil pri krajnici a ja som vbehla do lesa ako sestra Tarzana. Môj močový mechúr skoro praskol a svoj úmysel prehodnotil až na moju veľkú prosbu a odôvodnenie, že by to bola hanba. Bože, to je blažený pocit, fakt som sa bála, že to nestihnem. Neviem, kto vymyslel sukne, ale milujem ho. Zo slastného pocitu ma vyrušilo tiché skuvíňanie. Prejavila sa moja ženská zvedavosť a ja som sa začala štverať hore kopcom. Dvakrát som sa tak šmykla, že som mala plné gate suchého lístia a už-už by som sa vrátila späť, keby to kvílenie nebolo intenzívnejšie a svojím spôsobom i prosebnejšie.

Podvedome som tušila, že sa nemám čoho báť, ale že to, čo uvidím, nebude pekné. Nuž, áno, môj pocit sa potvrdil. V lístí, pri strome sedel biely psík. Ani neviem, či sa dá povedať, že sedel, skôr by som povedala, že sa opieral o strom, pretože strácal rovnováhu. Okolo krku mal šnúrku od topánok, ktorú som identifikovala iba podľa ukončenia, ktoré majú všetky šnúrky od topánok. Na pravej strane zadnej labky mal veľkú ranu. Koža sa mu oddeľovala od mäsa a z tela mu vytekal hnis. Bol v zúboženom stave. Bolo mi jasné, že tu prišiel umrieť. Vyvalil na mňa čierne lesklé oči a čakal, čo sa bude diať. Nedôveroval mi, nevedel, čo môže očakávať, ale bolo vidieť, že po toľkom utrpení nechával všetko na osud.

„Tak to teda nie! Tebe sa nič nestane! Dnes neumrieš, to ti sľubujem!“

Dole kopcom som letela rýchlejšie ako slalomový lyžiar.

„Okamžite poď som mnou, je tam psík, potrebuje pomoc! Zober deku a poď!“

„Čo tam je?“

„Vravím ti poď!“

Manžel je silná nátura, emócie neprejavuje, ale pohľad na psíka, dostal i jeho.

„Keby som vedel, ktorý sviniar to urobil, rozkopem mu riť!“

Pomaly rozvinul deku a vzal psíka na ruky. V aute som sa neustále Borkovi prihovárala a nechtiac ho kropila slzami, ktoré som nevedela zastaviť. Vtedy asi pochopil, že sa o neho veľmi bojím. K veterinárovi sme došli v hodine dvanástej. Rana na nohe sa musela narezať, aby z nej vyšiel všetok hnis, vydezinfikovať, zašiť. Šnúrku na krku museli taktiež vyrezať, pretože ju mal tak dlho, až mu prirástla ku krku. Borko dostal antibiotiká a ostal u veterinára, pretože jeho stav bol veľmi vážny.

Po týždni sa jeho stav začal zlepšovať a my sme sa rozhodovali, čo s ním ďalej urobíme. Bývame v dvojizbovom byte a o psíkovi sme nikdy neuvažovali, lebo sme dovtedy boli presvedčení, že pes patrí do domu.

„Vieš, neviem, či sú veci vopred dané osudom, alebo je všetko náhoda, ale jedno viem, žiadny človek a žiadne zviera si nezaslúži toľko bolesti. Neviem sa uspokojiť s myšlienkou, že si Borka niekto adoptuje a bude k nemu dobrý. Lebo som mu sľúbila tam v lese, že sa mu nič nestane. Ako dodržím sľub, ktorý som mu dala, ako to zaručím?“

Manžel ma chytil za obe ruky, pohladkal ma po tvári a povedal: „Si strašne dobrá. Aj ja si myslím, že by mal ostať u nás.“

A tak nás Borko miluje a ochraňuje až doteraz, tak ako my jeho.

Image: sulaco229/scx.hu