Je čas na zázrak. Možno aj celkom malý.

Doma je nám dlho a vymyslieť ďalšiu aktivitu pre deti je azda nemožné. To by chcelo zázrak! Jeden knižný by sme predsa len našli. Mira Bartóková napísala mimoriadne krásnu knihu. A nielen pre deti, ale pre každého, kto verí na zázraky. Naplniť detské srdce fantáziou a zároveň ukázať, čo je správne a čo zas nie, dokážu len knižné stránky. Príbeh líščieho chlapca bez mena, ktorý pozná svet len za múrmi sirotinca, je citlivý a vzácny. Detské knižky nás toho toľko naučia... Skúste sa o tom presvedčiť s knihou Malý zázrak.

Naša cesta začína v Domove pre neposlušné a nechcené tvory, v ktorom vládne zlá slečna Pleslivá. Táto ľstivá darebáčka verí, že jej malí zverenci žijú iba preto, aby jej oddane slúžili. Veď sú predsa nechcení, môže si s nimi robiť, čo sa jej zachce. Pracujú od svitu do mrku a hranie či spievanie majú prísne zakázané. Každá neposlušnosť sa trestá hladom alebo ďalšou tvrdou prácou v podzemnej továrni. Všade navôkol preto vládne strach a smútok. Rozhodne to nie je miesto, v ktorom by ste chceli prežiť svoje detstvo. To, čo my považujeme za samozrejmé môže byť pre niekoho celkom výnimočné. Pre prízemkov to platí stonásobne.

Prízemkovia sú napoly zvieratá a napoly ľudia. Pokiaľ niektorí sa len málo líšia od bežných detí, kde-tu im narástol chvostík, rypáčik alebo smiešne uško, iných by ste od vtáčika či krtka ťažko rozoznali. Dlhé hodiny trávia v školských laviciach a v továrni, aby si zaslúžili tých pár odrobiniek a naplnili svoje hladné brušká. Mimo sirotinca majú prízemkovia rovnaké postavenie ako všetci ostatní a zlé zaobchádzanie či ponižovanie si určite nezaslúžia. Nemôžu za to, že sú iní. Inakosť by sa v žiadnom svete trestať nemala, ani v tom rozprávkovom. Náš hrdina o tom vie svoje.

Je ním Malý zázrak, jedenásťročný líščí chlapec s jedným uchom a nevinným srdcom. Nepozná svoje pravé meno ani nič mimo múrov domova. Na krku nosí škaredý štítok s číslom trinásť, podľa ktorého ho oslovujú, a ktorý mu prináša len samé nešťastie. Dávajú mu aj iné mená, Sprostáčik alebo Prízemok. Sám sa bojí čokoľvek proti tomu povedať, nepamätá si, kto je ani odkiaľ pochádza. Najradšej by bol neviditeľný, ukrytý pred zrakom slečny Pleslivej a jej verných posluhovačov. Jedného dňa však Malý zázrak preukáže nevídanú odvahu a rozhodne sa zakročiť proti tyranským chlapcom, ktorí si svoj smútok vybíjajú na bezbrannom vtáčom prízemkovi. Záchrana Čačky mu prinesie nečakané priateľstvo a ešte čosi viac. Nádej. Najosamelejší obyvateľ domova dostáva úžasný dar: skutočné meno! Čačka mu začne hovoriť Artuš, áno, presne ako slávny kráľ.

Vďaka Čačkinej dômyselnosti sa im podarí nemožné. Prekročiť brány sirotinca a prežiť ohromné dobrodružstvo, ktoré ich zavedie do veľkého sveta! Toľko farieb, vôní a radostí, ktoré ponúka nepoznaný svet, to všetko je pre dvoch priateľov doslova zázrakom. Ale to je len začiatok veľkého príbehu. Spoločne sa vyberieme na napínavú cestu za Artušovým pravým osudom. A pokiaľ budeme počúvať srdcom, zázraky sa budú diať každý deň.

Prečítajte si ukážku:
Predtým, ako sa volal Malý zázrak, mal veľa iných mien, napríklad Mláčka, Sprostáčik, Prízemok a Špic. Veľmi mu neprekážali, dokonca ani Prízemok. Ale meno, ktoré sa mu naozaj nepáčilo, bolo prvé, čo si pamätal: Trinástka. Nebolo to naozajstné meno, iba číslo, ktoré napísali červeným perom na kus papiera, založili do fascikla a fascikel putoval do priečinka v miestnosti so stovkami fasciklov a zásuviek. Číslo bolo vyrazené aj na malom cínovom medailóne, ktorý nosil na špagáte okolo krku v domove pre nechcené tvory. Mal ho vyšité na vnútornej strane otrhanej sivej košele a obnosených sivých nohavíc. A bolo namaľované aj na jeho tvrdom, úzkom lôžku v izbe plnej postelí ďalších nechcených tvorov, ktoré mali aspoň toľko šťastia, že pri narodení dostali vlastné meno.
Výzorom pripomínal mladú líšku, ale stál vzpriamene ako dieťa a nemal takmer nijaký chvost. Jeho oči s pekným gaštanovohnedým odtieňom so zlatými škvrnkami dokázali každého zaujať. Čosi v nich však vyvolávalo pocit, že hoci na tomto svete nie je veľmi dlho, nosí v sebe akýsi nevysvetliteľný žiaľ.
Malý zázrak bol tvor s nevinným srdcom. Lenže aký tvor? Kto to vie? Ňufák napriek tvári líšťaťa pripomínal väčšmi psa. A mal v sebe aj čosi zo zajaca, lebo keď vycítil nebezpečenstvo, mykalo mu nosom, a pri hlasnom cvendžaní zvona v sirotinci sa celý chvel. Najneobyčajnejšia na ňom však bola skutočnosť, že mal iba jedno ucho.
Nevedel, ako prišiel o druhé alebo či sa tak narodil. Pravé ucho, špicaté ucho líšky, bolo mäkké sťa zamat. Pokrývala ho červenohnedá srsť ako zvyšok tela až na malú bielu škvrnu v tvare listu na hrudi. Okrem chýbajúceho ucha nebolo na Trinástke nič mimoriadne, prinajmenšom nie navonok. Žil totiž vo svete, kde rozdiel medzi zvieratami a ľuďmi nebol veľmi výrazný. No ľudia ho napriek tomu pokladali za čudného. „S tým uchom má smolu,“ šepkali si medzi sebou. „Musí byť hluchý ako peň. A to meno – Trinástka. Naozaj smola.“
V noci sa utešoval podobne ako vystrašené deti na celom svete. Siahol pod vankúš a vytiahol niečo mäkké a modré: kúsok detskej prikrývky. V jednom rohu bolo vyšité čosi, čo vyzeralo ako písmeno N. Nevedel ho dobre rozoznať, lebo niektoré kedysi žiarivozlaté nitky časom buď vybledli, alebo sa vyvliekli. V zdrape deky bol zabalený zlatý kľúčik. Netušil, čo otvára alebo či ním niekedy odomkli dačo dôležité. Vedel iba, že kľúčik aj modrý zdrap sú to jediné, čo mu zostalo z prvého domova.
Ibaže Trinástka – s jedným uchom, bez mena a nízkeho vzrastu, lebo rozhodne nebol vyšší ako deväťdesiat centimetrov – si nepamätal, odkiaľ prišiel. Každý odniekiaľ pochádzal, ale on tvoril výnimku, lebo vlastný pôvod mu bol záhadou. Nespomínal si, či ho na noc ukladali, ani či ho niekto niekedy naozaj ľúbil. Pamätal si však zvuk z dávnej minulosti: prekrásnu rytmickú pieseň, ktorá sa vznášala na oblohe plnej hviezd a pristála mu v maličkom srdiečku. Nič iné mu v spomienkach nezostalo.
Keď sa ho pýtali na detstvo, Trinástka si vybavoval iba to ukrutné, strašné miesto, kam ho poslali.

Mária Bílková